Diskusie o slovenskom trhu s umením – nielen tie sporadické verejné, ale najmä kuloárové – pripomínajú beznádejné chodenie v kruhu. Zdajú sa priam osudovo uzavreté do neriešiteľného sporu medzi „tradicionalistami“, teda zástancami regionálneho statusu trhu a „vizionármi“, zúfalo postrádajúcimi jeho internacionálny rozmer.
Na portáli ARTPLUS som kedysi čítal zaujímavé tvrdenie. O tom, že pojem „trh s umením“ je do značnej miery abstrakciou. Podľa autorov analýzy – niečo také ako jednotný trh s umením neexistuje, pretože vo väčšine prípadov sa jedná o obchod s unikátnymi predmetmi. To, že rastú ceny v prípade jedného autora alebo určitého časového obdobia, nemusí mať na ostatné segmenty trhu vôbec žiadny vplyv. Dokonca aj v prípade jedného autora môže platiť, že zatiaľ čo obrazy z určitého obdobia lámu cenové rekordy, iné obdobie je takmer nepredajné.
Michal Studený nazval knižnú retrospektívu vlastného diela „Som dieťa šesťdesiatych rokov“. To znie hrdo: hlásiť sa dnes k tradícii rokov – skôr kultúrneho, než systémového – odmäku, fascinujúceho umeleckého vzopätia niekoľkých výtvarných generácií, nemôže byť na škodu. Protagonisti dobových generačných „nástupov“ (1957 a 1961) sú už dávnejšie kultovými osobnosťami, ba poniektorí z nich (pokiaľ sa im pošťastilo dožiť) uctievaní čoby klasici našej výtvarnej moderny.
Martin Benka je kráľom slovenských aukcií. Toto tvrdenie je z dnešného pohľadu – a zrejme aj zo zreteľa dohľadnej budúcnosti - nespochybniteľné. Tak napríklad - na aukciách SOGY museli zberatelia za získanie piatich jeho najvyššie vydražených diel zaplatiť (bez provízie) 664 tisíc eur. K Benkovi sa z tohto zreteľa približujú len Ľudovít Fulla (551 tisíc), Ladislav Mednyánszky (421 tisíc) a Jan Hála (380 tisíc). Pri ďalších našich modernistických velikánoch Jakobym (285 tisíc), Bazovskom (270 tisíc), Jasuschovi (231 tisíc) a Galandovi (227 tisíc) bolo treba platiť už rádovo podstatne menej.
Udalosť roka, alebo skôr výstava pre kunsthistorikov? Asi v takomto rozmedzí by sa dali viesť úvahy o aktuálnej výstave v Slovenskej národnej galérii. Trocha záhadné číslo v názve „909,76“ je podľa kurátoriek výstavy aritmetickým priemerom rokov narodenia umelcov , ktorých vtedajší riaditeľ SNG Karol Vaculík (a jeho spolukurátorka Ľudmila Peterajová) „voviedli“ do dejín slovenskej moderny výstavou Generácia 1909 – Svedomie doby (marec 1964 – máj 1965).
S istým zjednodušením sa dá tvrdiť, že moderna Slovenska nesie viaceré znaky „strednoprúdovosti“. Pri všetkých stredoeurópskych avantgardách možno pomerne jasne vyčleniť „domáci“ a „internacionálny“ trend. Vidieť to trebárs u Čechov v protiklade Fila – Kubišta, alebo u Maďarov: Aba-Novák proti Rippl-Rónaiovi. Na Slovensku až na ojedinelé výnimky (Šimerová, Nemes), čisté "parížske" smerovanie nejestvuje.
Človek v kunsthistorickej branži by sa asi nemal brať príliš vážne. Aby náhodou nebol frustrovaný poznaním, že „tí ostatní“ považujú jeho „odbornosť“ keď už nie za niečo celkom zbytočné, tak aspoň za čosi - z pohľadu bežného života - zúfalo neužitočné. V istom veku však občasnému pokušeniu sebareflexie ťažko odolávať (starší z Vás isto poznajú ten pocit, že všetko podstatné je už vlastne „za Vami“ a pred Vami ...).
Neistota – to je teda asi to pravé slovo, ktoré vyjadruje pocity nášho zberateľa. Najmä pred súčasným umením. Ale nielen zberateľa. Rovnako to pravdepodobne cítia aj kritici. Na rozdiel od neho, musia však zachovať „poker face“. Pretože je to práve tých zopár mienkotvorných kunsthistorikov, ktorí podmieňujú zberateľskú vieru, že ten či onen výtvarník prežije skúšku času.
Ako úplný elév som bol svojho času svedkom debaty starších kolegov v Slovenskej národnej galérii. Týkala sa nezaslúženej kariéry istého nášho nemenovaného „zaslúžilého“ výtvarníka. Diskusiu napokon vyriešilo pre mňa dosť prekvapujúce konštatovanie: “... čomu sa divíte, veď on je luterán ... !“. V danej chvíli ma napadla jediná vec – toto je ďalšia diera v mojom pofidérnom kunsthistorickom vzdelaní: konfesijné zretele nášho modernizmu sa na našej socialistickej alma mater ani náhodou nevyučovali.
Ešte moji rodičia vraveli: „... pokrok nezastavíš...“. Dnes už túto floskulu neopakujeme s takým jednoznačným optimizmom. Skôr naopak. Pokrok, ako predstava lineárneho zdvihu, zavŕšeného uskutočnením „krásneho nového sveta“, sa vidí čoraz viac rozpornejší. Už od čias Aldousa Huxleyho sa preto stáva dôvodom všakovakých antiutópií, ironizácií, ba až úplného odmietania. Ako by vo všetkých tých technologických výdobytkoch, ktoré zmenili a ďalej menia naše životy k nepoznaniu, bol zakódovaný osudový princíp „nezamýšľaných následkov“.
Čas korony je pre kultúru devastujúci. Tobôž pre jej neštátny sektor. Ale aj tam sa dajú nájsť ojedinelé iniciatívy, ktoré sa - akoby "natruc" - vzopreli beznádeji. Príkladom môže byť nové bratislavské Antimúzeum Júliusa Kollera. Expozične zhodnocuje známu súkromnú zbierku Gabriela Herczega. Je celkom zvláštne, že práve v čase najťaživejších depresií, kedy ostatní, aj renomovaní obchodníci s umením - v predtuche finančných problémov - vyprázdňujú živý trh a odchádzajú na on-line pozície, prichádza Gabriel Herczeg s nekomerčným"live" projektom.
Kontaktný formulár