Človek v kunsthistorickej branži by sa asi nemal brať príliš vážne. Aby náhodou nebol frustrovaný poznaním, že „tí ostatní“ považujú jeho „odbornosť“ keď už nie za niečo celkom zbytočné, tak aspoň za čosi - z pohľadu bežného života - zúfalo neužitočné. V istom veku však občasnému pokušeniu sebareflexie ťažko odolávať (starší z Vás isto poznajú ten pocit, že všetko podstatné je už vlastne „za Vami“ a pred Vami ...).
V slovenských kunsthistorických „pomeroch“ sa až neobvykle vyhrotene vníma rozpon vedy a komercie. Presnejšie: fungovanie kunsthistorika v obchode s umením je - skryto ale niekedy aj celkom otvorene - považované za niečo ako „zrada“. Viem o tom svoje: počas svojej kariéry som si „naplno“ prešiel tým i oným. Aké to bolo z môjho pohľadu som bilancoval v rozhovore s Katarínou Bajcurovou (2010).
Bolo to už strašne dávno. Presnejšie: z príležitosti mojej „šesťdesiatky“ (2010). Kolegovia a priatelia mi vtedy chystali „na tajnáša“ ako darček spomienkový zborník. Napokon z toho akosi zišlo – ostalo ale niekoľko článkov a rozhovorov, neskôr zverejnených v ročenke SNG. Nasledovný „pokec“ som viedol s kolegyňou najvzácnejšou: Katarínou Bajcurovou. Týkal sa rokov mojej mladosti, ktoré som – v dobrom i zlom - pracovne strávil v našej národnej galérii.
„Oral history“ je žáner, ktorý sa na Slovensku príliš nepestuje. Možno aj preto u nás jestvujú len dva typy slovenských dejín – oficiálne verzie a ich „konšpiratívne“ paródie. Obe možnosti až príliš často narábajú s faktami dosť účelovo. A pritom práve osobné spomienky, zážitky „malých dejín“ na pozadí veľkej histórie by mohli byť tým najprirodzenejším zdrojom „faktov“ pre každého seriózneho historika.
Kde sú tie časy, keď som v ktoromsi katalógovom úvodníku SOGY napísal, že je dosť smutné, ak si za obraz vynikajúceho slovenského maliara nemožno kúpiť ani ojazdené auto strednej triedy. S dovetkom, že možno raz - v nejakej vzdialenej budúcnosti - sa dočkáme milónovej dražby diela domáceho autora. Už dávnejšie je to bežná vec: za kvalitnejšieho a primerane rozmerného Benku získate trebárs Mercedes.
Známy anglický historik Paul Johnson rád a často rozoberá teóriu „nezamýšľaných následkov“. Podľa neho, väčšina dobre myslených, globálnych rozhodnutí politikov – akousi zvrátenou logikou – je len dláždením cesty do pekla dôsledkov, s ktorými minulí i súčasní osvietení vládcovia nad našimi životmi akosi nepočítali a nepočítajú.
Tak sa mi vidí, že vo svojich príspevkoch akosi priveľa píšem o peniazoch. Skúsim teda inú tému. Inšpiráciu mi dodal jeden diskutér na „fejsbuku“, ktorý tak trocha „mimo kontext“, spomenul (a pochválil) moju knihu o moderne Slovenska. Uznanie samozrejme potešilo, len neviem či jeho obdiv znamenal aj pochopenie.
Miloša Boďa vstúpil do širšieho povedomia výtvarnej kritiky dlhodobým výtvarným projektom – sériou objektov vyhotovených špeciálnou technológiou liateho polyesteru. Začal na ňom pracovaťuž roku 1981 a dnes sa – z odstupu času zdajú sa mi jednou z mála orginálnych výsledkov v rámcoch vtedajších hromadných návratov k abstraktnej maľbe, prevládajúcich v dobových úsiliach mladej i strednej generácie nášho výtvarného umenia.
V kontexte európskom vo všeobecnosti a „hornouhorskom“ obzvlášť, azda nejestvuje vágnejší pojem, než „impresionizmus“. Dôkazom môžu byť synonymá pre prvý „izmus“, používané v našej odbornej i popularizačnej literatúre bez toho, aby si niekto dal námahu s ich presnejšou definíciou: ... maliarstvo svetla, luminizmus, náladové maliarstvo, plenérizmus, secesný impresionizmus, stimmung impresionizmus, jemný naturalizmus ... .
Jednou z najviac iritujúcich vlastností trhu s umením je jeho nepredvídateľnosť. Čo je asi rovnako inšpiratívne, ako deprimujúce. Platí to globálne, pre veľkých obchodných hráčov, obzvlášť však pre nás, pôsobiacich na okraji trhu, v jeho regionálnej dimenzii.
Z času na čas sa aj u nás, na Slovensku, podarí stvoriť v galerijnej „prevádzke“ čosi, čo sa potom nazýva udalosťou s veľkým „U“. Aby sa vzápätí všetci na úspešnom „evente“ zainteresovaní, alebo len zúčastnení – teda tvorcovia, kurátori na jednej strane a „milovníci umenia“ na strane druhej – ponorili do vzájomného seba - utvrdzovania sa. O vlastnej dôležitosti, užitočnosti pre formovanie „ducha“ nášho života.
Naša národná galéria je znova otvorená. Teda – jej rekonštruované priestory. Na nové stále expozície si budeme musieť ešte nejaký čas počkať. Aké budú asi? Uvidíme. Jedno je už dnes isté: vzbudia polemiku. Prebudia rokmi ich neprítomnosti už zaspaté diskusie. Zdá sa totiž, že mnohým na Slovenskej národnej galérii vadilo a vadí, že je len „národná“.
Len ťažko sa dá predstaviť taká monografická úvaha o diele maliara Janka Alexyho, ktorá by začala inak, než jednoznačným tvrdením – jeho umenie patrí k prvoradým hodnotám maliarskej moderny Slovenska. Alebo - patetickejšie formulované - už dávnejšie vstúpilo ako čosi základné, ba zakladateľské do panteónu slovenskej výtvarnej kultúry.
Čo i len zbežná inventarizácia doterajšej umelecko-historickej spisby venovanej životu a dielu Ladislava Mednyánszkeho prináša jedno zaujímavé zistenie. Totiž, že – v našich súvislostiach - nejestvuje iný prípad dvojdomého umelca s tak odlišnými umenovednými interpretáciami v rámcoch na umelca si nárokujúcich kultúr. Teda - maďarskej a slovenskej.
Podľa mojej skúsenosti, takmer každý slovenský výtvarný umelec priam z duše neznáša jednu vec: porovnávanie vlastného diela, jeho posudzovanie nielen v širších súvislostiach slovenských, ale dajme tomu aj európskych. Pokiaľ som poznal Ernesta Zmetáka, tiež nebol - pri výkladoch vlastných obrazov - milovníkom všakovakých vplyvológií. Opačne - rád sa štylizoval do polohy akéhosi umeleckého osamelca (na čo mal iste dosť dobrých osobných dôvodov). Na druhej strane, Ernest Zmeták bol pre moju generáciu i pre mňa osobne – popri Ester Šimerovej – posledným žijúcim svedkom a zároveň aktérom heroických časov toho, čomu sa súhrnne hovorí “výtvarná moderna Slovenska”.
Posledne sme sa so Sveťom Ilavským „pracovne“ videli niekedy koncom roku 2002. Vtedy ma prizval čoby kvázi kurátora (malo ísť len o vernisážový prejav) menšej výstavy Asociačný experiment Sokol (A.E.S) v bratislavskej Mestskej galérii. Strávili sme zopár hodín v obojstranne (teda – hlavne pre mňa) „užitočných rozhovoroch“ v bývalom cíferskom kine MAJÁK, ktorý je už roky ateliérom a dielňou umelca. Aby sa nakoniec sa z celej veci stal oveľa náročnejší projekt, než asi Sveťo pôvodne zamýšľal. Navyše – „dokopal“ som ho aj do vydania rozsiahlejšieho katalógu k výstave. Čím som si vlastne stvoril prvú (a ako sa ukázalo - nadlho aj poslednú) možnosť nejako sústavnejšie sa zamyslieť nad „problémom Ilavský“.
Miska, pohár, nožík, chlieb, hrušky, jablká, zemiaky (až v zrelej tvorbe pribúdajú pomaranče a náročnejšie kvetinové zátišia). Nadovšetko však ryby, makrely, údenáče... okrem toho už len prosté výrezy (najmä) gemerských krajín, takmer na záver ešte aj bulharské maríny – takýto úzky, vo svojej podstate neobyčajne asketický, všedný je sujetový repertoár celoživotného diela Františka Studeného. Od počiatkov svojbytného maľovania rokov 1937-38, až do samotného záveru jeho výtvarných aktivít v rokoch sedemdesiatych.
Diskusie o slovenskom trhu s umením – nielen tie sporadické verejné, ale najmä kuloárové – pripomínajú beznádejné chodenie v kruhu. Zdajú sa priam osudovo uzavreté do neriešiteľného sporu medzi „tradicionalistami“, teda zástancami regionálneho statusu trhu a „vizionármi“, zúfalo postrádajúcimi jeho internacionálny rozmer.
Michal Studený nazval knižnú retrospektívu vlastného diela „Som dieťa šesťdesiatych rokov“. To znie hrdo: hlásiť sa dnes k tradícii rokov – skôr kultúrneho, než systémového – odmäku, fascinujúceho umeleckého vzopätia niekoľkých výtvarných generácií, nemôže byť na škodu. Protagonisti dobových generačných „nástupov“ (1957 a 1961) sú už dávnejšie kultovými osobnosťami, ba poniektorí z nich (pokiaľ sa im pošťastilo dožiť) uctievaní čoby klasici našej výtvarnej moderny.
Martin Benka je kráľom slovenských aukcií. Toto tvrdenie je z dnešného pohľadu – a zrejme aj zo zreteľa dohľadnej budúcnosti - nespochybniteľné. Tak napríklad - na aukciách SOGY museli zberatelia za získanie piatich jeho najvyššie vydražených diel zaplatiť (bez provízie) 664 tisíc eur. K Benkovi sa z tohto zreteľa približujú len Ľudovít Fulla (551 tisíc), Ladislav Mednyánszky (421 tisíc) a Jan Hála (380 tisíc). Pri ďalších našich modernistických velikánoch Jakobym (285 tisíc), Bazovskom (270 tisíc), Jasuschovi (231 tisíc) a Galandovi (227 tisíc) bolo treba platiť už rádovo podstatne menej.
Kontaktný formulár