Jednou z najviac iritujúcich vlastností trhu s umením je jeho nepredvídateľnosť. Čo je asi rovnako inšpiratívne, ako deprimujúce. Platí to globálne, pre veľkých obchodných hráčov, obzvlášť však pre nás, pôsobiacich na okraji trhu, v jeho regionálnej dimenzii.
Z času na čas sa totiž aj u nás, na Slovensku, podarí stvoriť v galerijnej „prevádzke“ čosi, čo sa potom nazýva udalosťou s veľkým „U“. Aby sa vzápätí všetci na úspešnom „evente“ zainteresovaní, alebo len zúčastnení – teda tvorcovia, kurátori na jednej strane a „milovníci umenia“ na strane druhej – ponorili do vzájomného seba - utvrdzovania sa. O vlastnej dôležitosti, užitočnosti pre formovanie „ducha“ nášho života.
Naša národná galéria je znova otvorená. Teda – jej rekonštruované priestory. Na nové stále expozície si budeme musieť ešte nejaký čas počkať. Aké budú asi? Uvidíme. Jedno je už dnes isté: vzbudia polemiku. Prebudia rokmi ich neprítomnosti už zaspaté diskusie. Zdá sa totiž, že mnohým na Slovenskej národnej galérii vadilo a vadí, že je len „národná“.
Len ťažko sa dá predstaviť taká monografia maliara, spisovateľa, výtvarného kritika a kultúrneho činovníka Janka Alexyho, ktorá by začala inak, než jednoznačným tvrdením – jeho umenie patrí k prvoradým hodnotám maliarskej moderny Slovenska. Alebo - patetickejšie formulované - už dávnejšie vstúpilo ako čosi základné, ba zakladateľské do panteónu slovenskej výtvarnej kultúry.
Čo i len zbežná inventarizácia doterajšej umelecko-historickej spisby venovanej životu a dielu Ladislava Mednyánszkeho prináša jedno zaujímavé zistenie. Totiž, že – v našich súvislostiach - nejestvuje iný prípad dvojdomého umelca s tak odlišnými umenovednými interpretáciami v rámcoch na umelca si nárokujúcich kultúr. Teda - maďarskej a slovenskej.
Podľa mojej skúsenosti, takmer každý slovenský výtvarný umelec priam z duše neznáša jednu vec: porovnávanie vlastného diela, jeho posudzovanie nielen v širších súvislostiach slovenských, ale dajme tomu aj európskych. Pokiaľ som poznal Ernesta Zmetáka, tiež nebol - pri výkladoch vlastných obrazov - milovníkom všakovakých vplyvológií. Opačne - rád sa štylizoval do polohy akéhosi umeleckého osamelca (na čo mal iste dosť dobrých osobných dôvodov). Na druhej strane, Ernest Zmeták bol pre moju generáciu i pre mňa osobne – popri Ester Šimerovej – posledným žijúcim svedkom a zároveň aktérom heroických časov toho, čomu sa súhrnne hovorí “výtvarná moderna Slovenska”.
Posledne sme sa so Sveťom Ilavským „pracovne“ videli niekedy koncom roku 2002. Vtedy ma prizval čoby kvázi kurátora (malo ísť len o vernisážový prejav) menšej výstavy Asociačný experiment Sokol (A.E.S) v bratislavskej Mestskej galérii. Strávili sme zopár hodín v obojstranne (teda – hlavne pre mňa) „užitočných rozhovoroch“ v bývalom cíferskom kine MAJÁK, ktorý je už roky ateliérom a dielňou umelca. Aby sa nakoniec sa z celej veci stal oveľa náročnejší projekt, než asi Sveťo pôvodne zamýšľal. Navyše – „dokopal“ som ho aj do vydania rozsiahlejšieho katalógu k výstave. Čím som si vlastne stvoril prvú (a ako sa ukázalo - nadlho aj poslednú) možnosť nejako sústavnejšie sa zamyslieť nad „problémom Ilavský“.
Miska, pohár, nožík, chlieb, hrušky, jablká, zemiaky (až v zrelej tvorbe pribúdajú pomaranče a náročnejšie kvetinové zátišia). Nadovšetko však ryby, makrely, údenáče... okrem toho už len prosté výrezy (najmä) gemerských krajín, takmer na záver ešte aj bulharské maríny – takýto úzky, vo svojej podstate neobyčajne asketický, všedný je sujetový repertoár celoživotného diela Františka Studeného. Od počiatkov svojbytného maľovania rokov 1937-38, až do samotného záveru jeho výtvarných aktivít v rokoch sedemdesiatych.
Diskusie o slovenskom trhu s umením – nielen tie sporadické verejné, ale najmä kuloárové – pripomínajú beznádejné chodenie v kruhu. Zdajú sa priam osudovo uzavreté do neriešiteľného sporu medzi „tradicionalistami“, teda zástancami regionálneho statusu trhu a „vizionármi“, zúfalo postrádajúcimi jeho internacionálny rozmer.
Michal Studený nazval knižnú retrospektívu vlastného diela „Som dieťa šesťdesiatych rokov“. To znie hrdo: hlásiť sa dnes k tradícii rokov – skôr kultúrneho, než systémového – odmäku, fascinujúceho umeleckého vzopätia niekoľkých výtvarných generácií, nemôže byť na škodu. Protagonisti dobových generačných „nástupov“ (1957 a 1961) sú už dávnejšie kultovými osobnosťami, ba poniektorí z nich (pokiaľ sa im pošťastilo dožiť) uctievaní čoby klasici našej výtvarnej moderny.
Martin Benka je kráľom slovenských aukcií. Toto tvrdenie je z dnešného pohľadu – a zrejme aj zo zreteľa dohľadnej budúcnosti - nespochybniteľné. Tak napríklad - na aukciách SOGY museli zberatelia za získanie piatich jeho najvyššie vydražených diel zaplatiť (bez provízie) 664 tisíc eur. K Benkovi sa z tohto zreteľa približujú len Ľudovít Fulla (551 tisíc), Ladislav Mednyánszky (421 tisíc) a Jan Hála (380 tisíc). Pri ďalších našich modernistických velikánoch Jakobym (285 tisíc), Bazovskom (270 tisíc), Jasuschovi (231 tisíc) a Galandovi (227 tisíc) bolo treba platiť už rádovo podstatne menej.
Udalosť roka, alebo skôr výstava pre kunsthistorikov? Asi v takomto rozmedzí by sa dali viesť úvahy o aktuálnej výstave v Slovenskej národnej galérii. Trocha záhadné číslo v názve „909,76“ je podľa kurátoriek výstavy aritmetickým priemerom rokov narodenia umelcov , ktorých vtedajší riaditeľ SNG Karol Vaculík (a jeho spolukurátorka Ľudmila Peterajová) „voviedli“ do dejín slovenskej moderny výstavou Generácia 1909 – Svedomie doby (marec 1964 – máj 1965).
S istým zjednodušením sa dá tvrdiť, že moderna Slovenska nesie viaceré znaky „strednoprúdovosti“. Pri všetkých stredoeurópskych avantgardách možno pomerne jasne vyčleniť „domáci“ a „internacionálny“ trend. Vidieť to trebárs u Čechov v protiklade Fila – Kubišta, alebo u Maďarov: Aba-Novák proti Rippl-Rónaiovi. Na Slovensku až na ojedinelé výnimky (Šimerová, Nemes), čisté "parížske" smerovanie nejestvuje.
Človek v kunsthistorickej branži by sa asi nemal brať príliš vážne. Aby náhodou nebol frustrovaný poznaním, že „tí ostatní“ považujú jeho „odbornosť“ keď už nie za niečo celkom zbytočné, tak aspoň za čosi - z pohľadu bežného života - zúfalo neužitočné. V istom veku však občasnému pokušeniu sebareflexie ťažko odolávať (starší z Vás isto poznajú ten pocit, že všetko podstatné je už vlastne „za Vami“ a pred Vami ...).
Neistota – to je teda asi to pravé slovo, ktoré vyjadruje pocity nášho zberateľa. Najmä pred súčasným umením. Ale nielen zberateľa. Rovnako to pravdepodobne cítia aj kritici. Na rozdiel od neho, musia však zachovať „poker face“. Pretože je to práve tých zopár mienkotvorných kunsthistorikov, ktorí podmieňujú zberateľskú vieru, že ten či onen výtvarník prežije skúšku času.
Ako úplný elév som bol svojho času svedkom debaty starších kolegov v Slovenskej národnej galérii. Týkala sa nezaslúženej kariéry istého nášho nemenovaného „zaslúžilého“ výtvarníka. Diskusiu napokon vyriešilo pre mňa dosť prekvapujúce konštatovanie: “... čomu sa divíte, veď on je luterán ... !“. V danej chvíli ma napadla jediná vec – toto je ďalšia diera v mojom pofidérnom kunsthistorickom vzdelaní: konfesijné zretele nášho modernizmu sa na našej socialistickej alma mater ani náhodou nevyučovali.
Na portáli ARTPLUS som kedysi čítal zaujímavé tvrdenie. O tom, že pojem „trh s umením“ je do značnej miery abstrakciou. Podľa autorov analýzy – niečo také ako jednotný trh s umením neexistuje, pretože vo väčšine prípadov sa jedná o obchod s unikátnymi predmetmi. To, že rastú ceny v prípade jedného autora alebo určitého časového obdobia, nemusí mať na ostatné segmenty trhu vôbec žiadny vplyv. Dokonca aj v prípade jedného autora môže platiť, že zatiaľ čo obrazy z určitého obdobia lámu cenové rekordy, iné obdobie je takmer nepredajné.
Ešte moji rodičia vraveli: „... pokrok nezastavíš...“. Dnes už túto floskulu neopakujeme s takým jednoznačným optimizmom. Skôr naopak. Pokrok, ako predstava lineárneho zdvihu, zavŕšeného uskutočnením „krásneho nového sveta“, sa vidí čoraz viac rozpornejší. Už od čias Aldousa Huxleyho sa preto stáva dôvodom všakovakých antiutópií, ironizácií, ba až úplného odmietania. Ako by vo všetkých tých technologických výdobytkoch, ktoré zmenili a ďalej menia naše životy k nepoznaniu, bol zakódovaný osudový princíp „nezamýšľaných následkov“.
Čas korony je pre kultúru devastujúci. Tobôž pre jej neštátny sektor. Ale aj tam sa dajú nájsť ojedinelé iniciatívy, ktoré sa - akoby "natruc" - vzopreli beznádeji. Príkladom môže byť nové bratislavské Antimúzeum Júliusa Kollera. Expozične zhodnocuje známu súkromnú zbierku Gabriela Herczega. Je celkom zvláštne, že práve v čase najťaživejších depresií, kedy ostatní, aj renomovaní obchodníci s umením - v predtuche finančných problémov - vyprázdňujú živý trh a odchádzajú na on-line pozície, prichádza Gabriel Herczeg s nekomerčným "live" projektom.
Kontaktný formulár