Hodí sa mi v tejto chvíli táto teória. Už od roku 2003 totiž vošiel do platnosti nový Autorský zákon, ktorý v princípe nie je zlý. Naopak, zákon je teraz už skutočne „up to date“ s európskym poňatím autorského práva. Zo zreteľa slovenského obchodníka s umením však zavádza jednu dosť šokujúcu novinku: oproti predchádzajúcim normám jasne a jednoznačne definuje princíp „droit de suite“. Ľudsky povedané: ide o povinnosť predajcu umeleckého diela „slušne sa vyrovnať“ s autorom alebo jeho dedičmi, v prípade tzv. „ďalšieho predaja“ originálu diela výtvarného umenia.
V praxi to znamená, že všetky aukčné spoločnosti, súkromné galérie, starožitníctva a iní predajcovia výtvarného umenia musia z každého predaja diela, ktorého majiteľom nie je jeho autor (alebo priamy dedič autora) odviesť príslušnej ochrannej autorskej organizácii časť nielen zo svojho zisku, ale s celkovej predajnej ceny. V tejto chvíli zákon určuje tieto parametre - 5% z časti kúpnej ceny do 3 000 eur; 4% z časti kúpnej ceny nad 3 000 eur do 50 000 eur, 3% z časti kúpnej ceny nad 50 000 eur do 200 000 eur a zákon upravuje aj vyššie kategórie.
Všetci zainteresovaní z výtvarnej branže si môžu v prvej chvíli povedať jediné: konečne! Pretože v tejto sfére bolo máločo tak porušované, obchádzané a nerešpektované ako práva autorov. Na strane druhej je nad slnko jasné, že vykonanie zákona prinieslo najmenej dva „nezamýšľané dôsledky“. Predovšetkým nemožno pri danom stave vecí zaručiť, že získané prostriedky zo „slušného vyrovnania“ sa skutočne dostanú k ich adresátom. To by totiž inkasant poplatkov musel mať nielen kompletnú databázu autorov či ich dedičov (slovenských i zahraničných), ale aj s nimi uzavreté jednotlivé zmluvy o zastupovaní autorských práv. Pri žijúcich autoroch to chce „len“ pomerne dlhý čas a primerané organizačné úsilie. Tvrdším orieškom budú dedičia. Tí, čo aspoň trochu poznajú právny chaos, spory a nejasnosti v tejto sfére, vedia o čom hovorím.
Čo je však podstatnejšie: až posledná novelizácia naplno odkryla absurditu mechanickej implementácie európskeho autorského práva. To je založené - okrem iného - na princípe „droit de suite“. Preložené do ľudskej reči: ide o povinnosť predajcu „slušne sa vyrovnať“ s autorom alebo jeho dedičmi, v prípade cenovo lukratívneho „ďalšieho predaja diela“.
Predstavme si: kúpim Benku za 10 tisíc a vzápätí ho predám za päťdesiat tisíc. Slušné vyrovnanie je akiste oprávnené. Menej sa však už vidí takýto obchod v reálnej praxi uskutočniteľný. Pravdou je skôr to, že tí čo kupovali diela top autorov pred pár rokmi, majú dosť problém ich zobchodovať tak, aby aspoň „neprerobili“. Takže, aké a z čoho preboha „vyrovnávanie“? Ešte absurdnejšie vyzerá to isté v cenových suterénoch. Povinnosť vyrovnania z nárastu tempery Votrubu zo stovky na dajme tomu dvesto eur pôsobí až groteskne. Slovenská trhová neštandardnosť jednoducho „nepustí“.
To, čo malo prispievať k štandardizácii trhu tak vedie k jeho deformácii. Pre súkromných predajcov (najmä tých menších, ktorých je absolútna väčšina) predstavuje päť percent „navyše“ zničujúci výdavok, priamo ohrozujúci už aj bez toho skromné zisky galérie či starožitníctva. Je totiž dotovateľný minimálne tretinovým nárastom rabatu. Východisko? Ako vravia bratia Česi - je predsa „nabíledni“. Podpultový predaj.
Tým sa ale verejný trh stáva nezaujímavým. Najmä oproti priekupníkom, obchodujúcim „bez obchodov“ a teda aj bez registračných pokladní. Aký je teda praktický účinok chvályhodného úmyslu našich legislatívcov? Obchod s umením sa znovu – z veľkej časti – vracia „na ulicu“, kde sa neplatia zmluvne (t.j. písomne) dohodnuté provízie, a preto ani dane zo zisku a už vôbec nie akési odvody LITE.
A kto na to najviac doplatí? Škodovať bude v prvom rade samotná autorská organizácia – nebude veľmi z čoho a ani od koho vyberať „plošné“ poplatky vyplývajúce z autorského zákona. A v konečných dôsledkoch – na rigoróznosť zákona doplatia výtvarníci a ich dedičia, ktorých mal predsa „európsky“ autorský zákon predovšetkým chrániť a všemožne podporovať.
Autorský zákon s „európskou“ filozofiou bol prijatý roku 2003. Absolvovali sme vtedy niekoľko zúrivých diskusií na pôde LITY i mimo nej. Operovali sme dvojznačnou argumentáciou - zákon je v poriadku a je dobre, že bol konečne prijatý. Veď viacerí z nás pôsobia aj ako „autori“ a na vlastne koži sme iks krát zažili situácie, keď boli naše práva, bez možnosti obrany, obchádzané a porušované. Na druhej strane - jeho „vykonávacie“ paragrafy sme označili za vyslovene kontraproduktívne.
Nepochodili sme, samozrejme. Teória, právny fundamentalizmus zasa raz zvíťazili nad zmyslom pre fungovanie praxe. Medzitým sa zákon niekoľkokrát obmenil. K lepšiemu však ani náhodou. Akurát, že už s nami nikto nedebatoval – hlavne, že sme platili a platíme ako najatí.
A pritom: riešenie sporu, v prospech oboch jeho strán, by mohlo byť nádherne jednoduché. Zmeniť jedinú vetu zákona a radikálne dvihnúť „hranicu spoplatnenia“. Trebárs na tri tisíc eur. Lebo až tam niekde sa začínajú obchody, ktoré si zaslúžia byť pod ingerenciou „droit de suite“. Chcelo by to asi dôrazný, zákonodarcami rešpektovaný, stavovský „lobing“. Jestvujúca „kvalita“ vzťahov medzi našimi významnými obchodníkmi s umením však – predbežne – odkazuje takúto predstavu do ríše snov.
