Nechcem teraz a práve na tomto mieste nijakým spôsobom ironizovať vkus bežného „milovníka umenia“. Viem o ňom svoje ešte z pôsobenia v národnej galérii. Ale zároveň si uvedomujem, že zatiaľ čo „galerijník“ má hlas laického vkusu viac-menej prepočuť, obchodníkovi neostáva nič iné (ak nemá skrachovať), len ho pozorne vnímať. To neznamená bezpodmienečný rešpekt. Skôr pochopenie pre jeho skrytý vývoj, ktorý sa pohybuje po krivolakých cestičkách, pomalšie než by sme si všetci želali a smermi, ktoré sú až príliš často „slepé“. Ale – veci sa aj v tomto smere predsa len „točia“! Obchodnícke riešenie teda nie je byť radikálne „v protismere“. Skôr rozpoznávať vkusové trendy a pokiaľ sa len dá, podporovať tie, ktoré sú - aj z elitárskeho (teda galerijného) – zreteľa pozitívne.
Samozrejme: nevyhnutne tu – dnes a denne - dochádza k istej mimobežnosti stanovísk kunsthistorických o obchodníckych. To by mohla byť aj výčitka vznesená na moju adresu. Totiž, že úsudky mojej (niekdajšej) odbornej a (terajšej) obchodníckej praxe sú protichodné, vzájomne sa vylučujúce. I keď to sám takto vyostrene nevidím, niečo pravdy na tom bude. Je to skrátka daň, ktorú musí chtiac-nechtiac platiť každý kunsthistorik, zamestnaný v obchode s umením. Na „prvotnospolnom“ umeleckom trhu Slovenska zvlášť, okolitý svet však z toho tiež celkom nevynímajúc. Na druhej strane – ak by si náš kritik nevšímal len celkový obsah, ale aj spôsoby ponuky spoločností, v ktorých som pracoval, ich akcenty, dôrazy, priority, teda nielen to, čo predkladalo, ale aj to čo sa zámerne vynechávalo, alebo aspoň „upozaďovalo“, bol by asi menej prísny. Ako sa však vraví: kto chce psa biť....
Nie však len o tomto som chcel. Neporozumenie medzi obchodníkmi a milovníkmi umenia má totiž aj iné príčiny. Nespočíva len v „kvalite“ verejného vkusu. Chyby sú aj na našej strane: v neschopnosti k dôraznejšej prezentácii voči kultúrnej verejnosti, priebežného, predovšetkým však konzekventného ozrejmovania obchodnej dramaturgie, jej celkových zámerov a cieľov.
Isteže, sú tu finančné limity. „Odborná“ reklama, aj tá „skrytá“, najmä v elektronických médiách, je neúnosne drahá. A keď si to občas predsa len „lajsneme“, narazíme na inú bariéru. Totálnu nekompetentnosť redaktorov. A tak chodíme do televízie, rozhlasu, odpovedáme na mailové „dotazníky“ kultúrnych rubrík novín a už roky rokúce sa vlastne nevieme dostať z triviálnej roviny popisu spôsobov nášho obchodovania. Dokola vysvetľujeme čo je to aukcia, či sa oplatí, alebo neoplatí investovať do umenia, ktorí autori sa najlepšie predávajú...
Banálne odpovede na banálne otázky. Len preboha nič zložité, kontraverzné, analytické - čiže odborné! A potom si v kancelárii s tichou závisťou listujeme trebárs maďarské MŰÉRTŐ, alebo klikáme na nete český portál ARTPLUS. Malosť slovenského trhu už totiž dávno nespočíva v nedostatočnej diferencovanosti jeho ponuky, či nízkej solventnosti klientely. V tomto sme už plus mínus v „ažúre“. To čo zúfalo chýba, je miesto, platforma odbornej sebareflexie trhu. Priznám sa – z času na čas sa v našej firme zjavuje myšlienka založenia časopisu, či novín o obchode s umením. Zatiaľ len latentne. Jednak sa vidí, že na túto špecifickú robotu „nejsou lidi“ a jednak by asi bolo lepšie (či nevyhnutné), keby takýto projekt vznikol a fungoval nezávisle od peňazí a záujmov obchodníkov s umením. Lenže zasa – kto iný by mohol mať o financovanie takejto veci interes? Napadajú ma zasa len v tejto chvíli „prepieraní“ milovníci umenia.
Dosť na tom - bez kritického, racionálneho preverenia seba samých sa asi ďalej nepohneme. A to nielen v smere nenásilnej, najmä však zmysluplnej „výchovy“ našej cieľovej skupiny. Ešte dôležitejšia sa v tejto chvíli zdá potreba akejsi „redefinície“ toho čo robíme a hlavne – čo chceme perspektívne robiť. Zdá sa totiž, že rozvin nášho obchodu už dávnejšie ukončil extenzívnu fázu. S tým všetkým sa však čoraz nástojčivejšie vynárajú základné koncepčné otázky. Napríklad – náš aukčný trh vznikol, prežil a rozvíjal sa takmer výlučne na báze umenia tohto regiónu. Provinčné umenie v ponuke provinčných aukčných siení. To prestáva akosi stačiť. Obchodníci pociťujú syndróm „opakovania stále toho istého“. Ktorý môže byť chápaný ako nepríjemná stagnácia. Ale aj milovníci umenia začínajú signalizovať nepokoj a neistotu. Dôraznejšie ako predtým (paradoxne, v tomto jedným hlasom s „odbornými“ redaktormi bulvárnych médií) kladú zákerné otázky typu: čo s draho vydraženým Fullom, ktorý hneď „za Bergom“ stratí svoju hodnotu? A tak sa čoraz intenzívnejšie zjavujú snahy o podstatnejší presah aukčnej ponuky k „internacionálnemu“. Viditeľne najmä vo zvýšenej frekvencii „veľkých“ zahraničných mien v aukčných katalógoch.
Ak chcete vedieť môj názor: som voči týmto snahám skeptický. Teda pokiaľ by nemali byť ako doposiaľ, exkluzívnymi výnimkami, ale pravidlom, koncepčným jadrom našich aktivít. Nemáme totiž na tento „level“ ani približne odborné zázemie, obchodné renomé a prirodzený nadnárodný „pouvoir“. Ako vravel Jaroslav Hašek „... ať děláš, co děláš, chuti lahvového piva nedocílíš...“. A zo SOGY nikdy Chriestie´s nebude. A prečo vlastne aj? Zmysluplnejším, i keď náročnejším východiskom z pasce provinčnosti (i tak len zdanlivej) by mohlo byť to isté riešenie, len v opačnom garde. Nedovážať na Slovensko obrazy, ale ich kupcov.
Začať by sa mohlo s autormi, ktorí „nie sú len naši“. Dražby Nemesa, Charchouna, Foltýna, Szinyei-Merseho (v inom zmysle aj Warhola a samozrejme Mednyánszkeho a Skutetzkého) na úrovni svetových rekordov, môžu byť príkladom. V konečných dôsledkoch: ak by sa toto darilo pravidelne, nemohol by sa na tejto vlne zviesť trebárs aj „provinčný“ Fulla? Ale to sú len také predbežné úvahy. Ich pokračovanie nájdete niekedy v budúcnosti v ďalších mojich blogoch. Alebo ešte lepšie (i keď to asi ťažko): na stránkach novín, časopisu o slovenskom trhu s umením.
