Príťažlivá bola už „druhová“ nezaraditeľnosť Boďových prác. Nedalo sa jednoznačne tvrdiť, či sú to klasické maľby, asambláže, alebo sochárske reliéfne objekty. A nedalo sa ani povedať, že sú to intelektuálsky vytríbené konceptuálne súvahy, či programové návraty k prapôvodnej bezprostrednosti action paiting.
Vtedajšie Boďove kompozície ovládal veľký, na prvý pohľad ľahko čitateľný tvar, určujúci i názov obrazu. Tým Boďa dokonale miatol jeho možné výklady. „Vnútro“ týchto zvláštnych útvarov bolo totiž dejiskom od ich podoby celkom odťažitej, spontánnej hry štetcových ťahov a vizuálnych štruktúr. Informovanejší divák, sústreďujúci sa len túto vlastnosť Boďových objektov, ich teda mohol pohrdlivo odpísať ako jeden z variantov historicky už dávno prekonanej gestickej maľby amerického strihu. Takýmto úsudkom však totálne protirečila ľahko rozpoznateľná prítomnosť autorovej precíznej špekulácie, podmieňujúcej vznik týchto diel. Znamenala len jedno: maliar sa nestotožňoval s vlastným maliarskym výrazom (totiž -- výrazom seba samého), iba ho s nadhľadom skúmal vo všetkých možných i nemožných súvislostiach. Vrstvením presvitajúcich pomaľovaných vrstiev polyesteru bolo neopakovateľné maliarske gesto konfrontované s iným, nadväzujúcim. Rýchlosť vzniku rukpopisných stôp tak bola popretá meditatívnou pomalosťou vnímania ich vzájomnej súhry. Tým sa vyvolávala k životu časová dimenzia obrazu, ktorý sa stával priestorom „príbehov“ viacerých štýlových (ale aj významových) polôh v celku jediného obrazu. Boďove objekty tak odkazovali ani nie tak k originalite „umenia“, jeho nezastupiteľnosti vo vyjadrení „pána tvorcu“, ako skôr k jeho ironizácii, ku spochybneniu možnosti rozkrytia individuality umelca, jeho bezprostredného seba – vyjadrenia.
Medzičasom sa však v umení a okolo umenia Miloša Boďu udiali závažné zmeny . V posledných rokoch sa zúčastňuje na rešpektu hodnom množstve zahraničných projektov v oblasti, ktorá je u nás nazývaná „intermediálnym umením“. Stáva sa členom ISEA (Inter Society for Electronic art), je evidovaný najdôležitejšími svetovými lexikónmi a ročenskami tohto druhu umenia. Úspechy a uznania na tomto poli naznačujú, že nateraz budú asi tieto umelecké médiá hlavným Boďovým pôsobiskom. Z tohoto zreteľa je pre nás „domácich“ dobré, že liate polyestery nedali a nedávajú Boďovi i naďalej spávať. Ostali totiž jedinou z vejára jeho aktivít, ktorú môže v našich finančne i technicky obmedzených podmienkach priamo prezentovať.
Ak sa však zmenil profil Boďovej umeleckej orientácie, tak sa v behu času pochopiteľne menili i jeho liate polyestery. Stali sa mu celkom súkromnou, až maniakálnou záľubou, zvláštnou odrodou fetišizmu. Dopomohla k tomu aj zvláštna zhoda okolností: kedysi si kúpil vidiecky dom a na jeho povale objavil fascinujúcu zbierku nepotrebných zabudnutých vecí, ktoré odvtedy zalieva do polyesteru, aby im takto dal šancu na novú, tentoraz umeleckú existenciu. Alebo lepšie – aby sa pokúsil o nové stvorenie tohoto mŕtveho vesmíru veci, keďže o ich bývalom užívateľovi nevedel takmer nič. Špekulatívne príbehy maliarskych štruktúr sa tak zmenili na prvoplánové príbehy vecí. Spôsob prerozprávania týchto príbehov však ostal v zásade nezmenený. Len skepsu, ktorú Boďa kedysi vysielal na adresu konvenčného pojmu umenia, vystriedal otvorený sarkazmus. Pretože – podľa Boďu – „čo môže byť umeleckejšie než život sám?“ Na druhej strane však Boďa nebol a nie je v žiadnom prípade z rodu postmodernistických veštcov „konca výtvarného umenia“, či „zániku obrazu“.
Poukazuje síce na jeho relativitu, nechce ho však vôbec obchádzať. Útržky starých fotografií, knižných ilustrácií, kalendárových kresieb, neplatných bankoviek, ale aj pseudofosílie rozličného hmyzu a drobných zvierat, či len obyčajná slama a úlomky omietky sa totiž – v „aspikovom“ ozvláštnení liateho polyesteru – stávajú trblietavými drahokamami. Nie sú teda len vedľajším produktom úchylky tohoto podivuhodného fetišistu cudzích (a teda i našich) životov. Naopak, sú cielene esteticky pojednané a sú svojím spôsobom nepochybne krásne. V najlepších dielach Boďa „mŕtvolky“ života rozlične preparuje, upravuje, skladá, vylepšuje, priam barokovo skrášľuje. Všadeprítomné plátkové zlato -- na pozadí tmavohnedej – celkom prevláda, určuje obsahovú atmosféru diela. Zadnými vrátkami významov Boďových objektov „znesväteného“ umenia sa tak znovu nastoľuje zdanlivo už beznádejne skorumpovaný pojem autentického duchovného zmyslu, prirodzenej nádhery vecí, a tým aj skutočných umeleckých i životných hodnôt.
