S istým zjednodušením sa dá tvrdiť, že moderna Slovenska nesie viaceré znaky „strednoprúdovosti“. Pri všetkých stredoeurópskych avantgardách možno pomerne jasne vyčleniť „domáci“ a „internacionálny“ trend. Vidieť to trebárs u Čechov v protiklade Fila – Kubišta, alebo u Maďarov: Aba-Novák proti Rippl-Rónaiovi. Na Slovensku až na ojedinelé výnimky (Šimerová, Nemes), čisté "parížske" smerovanie nejestvuje.
Keď som bol mladší, tak som si myslel, že to „internacionálne“ sa na Slovensku v podstate rovnalo maďarskému, nemeckému a židovskému (línia Jasusch, Weiner, Gwerk, Procházka, Jakoby, Szabó....). Neskôr mi došlo, že takéto členenie je vyslovene nesprávne. Platí do určitej miery len do začiatku 30. rokov a potom dochádza k „zlievaniu“ slovenského a inonárodného. Čo je však podstatné – ono "zlievanie" spočívalo nie v príklone k nejakému ortodoxnému modernizmu, ale v predvádzaní problematiky vyložene mimo modernej – v skrytých či celkom otvorených poukazoch na nacionálny status tvorcu.
Ak priložíme k Alexymu, Bazovskému, Benkovi, ale v podstate aj Fullovi a Galandovi „parížske“ kritériá, tak potom môžeme hovoriť len o paradoxnej podobe akéhosi nemoderného modernizmu. Vtip bude v tom (aspoň podľa mňa), že náš „modernizmus s licenciou“ spočíval na odlišnej problematike, než jeho západoeurópsky vzor. V tom je jeho originalita, ale aj neodškriepiteľná periférnosť.
Vo veci únikov našej moderny od „modernosti“ možno tiež menovať fakticky celú plejádu maliarov Generácie 1909 (Mudroch, Želibský, Hoffstädter, Čemický, Matejka, Lőrincz ...), ktorí po konverzii k socialistickému realizmu už nedokázali v zrelej tvorbe nadviazať na výdobytky mladosti. Vo všeobecnosti – je určite cézúra medzi raným a zrelým Benkom, Alexym, Mallým... A je aj celkom legitímna úvaha, do akých kompromisov by sa uberala tvorba Galandu, Majerníka, ale aj trebárs Semiana i Chmela, keby „dožili“. O to viac sa skvejú ojedinelé príklady Bazovského, Jakobyho, Zmetáka, Šimerovej, ktorí niesli ideu modernosti v behu celého diela, bez podliehania požiadavkám doby.
Najlepším príkladom rozoberaného kompromisníctva je však asi Ľudovít Fulla, „magnus parens“ slovenskej modernity. Nestal sa – ako aspoň spočiatku ašpiroval – pionierom avantgardy, ale skôr dovŕšiteľom jej nacionálnej línie. Jeho modernizmus, v dobe kulminácie vlastne nepovšimnutý, sa napokon predsa len dočkal uznania, vývinovej akceptácie. Mladé maliarstvo druhej polovice štyridsiatych rokov (najmä "pokolenie druhej svetovej vojny" resp. Generácia 1919), ale aj Nástup 57 (Galandovci) v ňom našli jeden zo zdrojov.
Bolo to však nadväzovanie výberové: dovolávalo sa radikalizmu mladého Fullu (a Galandu), oslobodenej výtvarnosti ich maliarskych diel rozhrania dvadsiatych a tridsiatych rokov, neskoršou tvorbou Ľudovíta Fullu do značnej miery spochybnenej. To všetko ale zároveň znamenalo, že (najmä) Ľudovítom Fullom vyvolané, osudové protipostavenie tradičného a moderného, nebolo uspokojivým spôsobom doriešené, výtvarným spôsobom pomenované.
Kontaktný formulár