Najmä na malom trhu nejestvuje čosi ako „desatoro“. Nemenný súbor pravidiel, dodržiavanie ktorých je zárukou úspechu. Zdanlivo triviálna, jednoduchá rovnica: dielo – aukcia – dražiteľ má v sebe pre nás toľko premenných, že isté je len jedno: možno už pri nasledujúcej aukcii budú doterajšie obchodné istoty celkom zneistené.
Z nedostatku vhodnejších výrazov - v návale pocitov zmaru po dražbách, ktoré nedopadli „tak ako mali“ – skloňujeme mantru o „stagnácii“ trhu a odvolávame sa na okolnosti „za ktoré nemôžeme“. Raz je to ekonomická likvidácia „strednej triedy“, tvoriacej vraj doteraz jadro nášho skutočného, teda neinvestičného zberateľstva. Inokedy zasa – pri všetkej neskromnosti – hovoríme o európskej ekonomickej kríze, ktorej dôsledky aj u nás, na Slovensku, extrém ustanovili za normál. A v obchode s umením takto romantického zberateľa - akýmsi nevysvetliteľným zázrakom - premenili zo dňa na deň na cynického investora. Dnes je už skrátka v tejto branži podľa mnohých „všetko inak“ . Najnovšie: viacerí z tých, ktorí ešte nedávno vyhrávali v našich aukčných sieňach jeden súboj za druhým, ustanovovali nové a nové rekordy trhu, chcú zrazu vydražené spätne predávať. Logicky - veľmi niet komu. Čo je však ešte horšie: nikto nevie vysvetliť, respektíve nechce porozumieť, prečo tak činia práve „teraz a tu“.
Skrátka, niečo je v tých našich nárekoch totálne „mimo“. Predovšetkým: z vyššie spomínanej logiky stavu našich „menežerských vecí“ vyplýva, že dražitelia sú nami vnímaní a ich počiny sú interpretované “en gros”. Akosi automaticky sa každý, kto nakupuje umenie, zahŕňa pod egidu “zberateľ”. Bez ohľadu na jeho individuálne pohnútky. Je viac než isté, že pri takýchto zovšeobecneniach unikajú detaily, ktoré môžu byť dôležité. Skúsme teda aspoň na chvíľu pouvažovať o veci nie v pluráli ale singulári. Hovorme nie o „zberateľstve“, ale o „zberateľovi“.
Nedávno som na portáli ART SERVIS objavil starší text Petra Šimona a Jeana-Marca Wasseigeho o zberateľstve. A v ňom citácie názorov Marca Glimchera, riaditeľa renomovanej Pace Wildenstein Gallery v New Yorku. Stoja myslím za nové zverejnenie: „... umenie je predmet bez akéhokoľvek úžitku, ako by povedal ekonóm.... keď si kupujeme obraz, vieme, že meníme svoju tvrdú prácu a pot svojho tela za niečo úplne efemérneho, z čoho nie je absolútne žiadny fyzický úžitok ... zbierať umenie je drahý koníček. Stále opakujem, že zbierať umenie nie je nič pre bohatých, pretože si to nemôžu dovoliť. Len mizivá časť populácie je schopná umenie tvoriť a len mizivá časť si ho môže dopriať - tak to je ... existujú ľudia s fantastickými zbierkami umelcov, ktorých diela nikdy nebudú predajné. To sú podľa môjho názoru vynikajúci zberatelia ... zberateľ umenia trpí chorobou, ktorá ho vábi k výmene drahocenného kapitálu za objekty čisto fiktívnej, subjektívnej a nezužitkovateľnej hodnoty... zberateľ umenia musí byť nielen blázon, ale k tomu ešte aj dostatočne bohatý ...“.
Tak trocha „politicky nekorektné“ slová skutočného znalca trhu. Ale voči komu či čomu? Zdalo by sa, že predovšetkým voči tomu, čo aj u nás do nemoty opakuje každý, aj úplný amatér, čo sa len akousi zhodou okolností dostal do obchodu s umením. Totiž, floskuly o tom, že investícia do umenia je investícia s najvyššou a zaručenou návratnosťou. Všetci z nás, aspoň trocha reálnejšie uvažujúci, už dávnejšie vedia, že toto platí len vo veľmi relatívnom slova zmysle. Za určitých sofistikovaných, odborných podmienok a v dlhom časovom horizonte.
Zároveň ale citované úsudky upozorňujú na „romantické“ zretele motivácií nášho zberateľa. Ktoré sme v „krízovej“ panike celkom prestali brať do úvahy v našich menežerských koncepciách. Zreteľne poukazujú na neopakovateľnú povahu obchodných situácií, keď sa deje magická premena niečoho tak vyslovene efemérneho, ako je umenie, na reálne peniaze.
A z toho potom plynie náš najväčší omyl v odhade toho, čo náš klient vlastne chce. Nepochopili sme, že nami predpokladaný nezmieriteľný protiklad zberateľ – investor je hrubým zjednodušením. Inak formulované - zreteľe estetické a finančné nie sú krajné póly stratégie zberateľa (v zmysle pozitívny-negatívny), ale tvoria nedeliteľné jadro jeho počínania. Vždy sú oba prítomné. Aj keď nie sú vždy priznávané. Často počúvaná veta: “… kúpil som tieto obrazy iba preto, že sa mi páčili, bez ohľadu na to, čo stáli… ” je akiste len fanfarónskym vyhlásením, súčasťou zberateľskej latiny, bez podstatnejšej výpovednej hodnoty.
Dnešný zberateľ už minimálne tuší, že kúpou obrazu nezhodnocuje (alebo aj znehodnocuje) len peniaze, ale vytvára aj hieraticky vyššiu kvalitu „zbierky“. A jednotlivé diela, obrazy, sochy, grafiky su nielen viac či menej atraktívne položky zberateľovho „portfólia“, ale sú ešte o čosi viac. Odzrkadľujú rozsah jeho ani nie tak finančných, ako skôr intelektuálnych možností. Na tejto báze – a nie na pôde investičných súvah, sa vlastne deje premena nakupovania „pekných“ obrazov na premyslené „budovanie zbierky“. Peniaze teda vstupujú do hry až následne. V našich pomeroch však zásadným spôsobom. Radikálnou korekciou rizika „intuitívnej“ metódy založenej na kupovaní obrazov „podľa ich krásy“ . Prostredníctvom stratégie stavajúcej na „overené istoty“. V rámcoch ponuky trhu sú to predovšetkým maliarske diela protagonistov moderny Slovenska (v lepšom prípade - stredoerópskej moderny). Všetko ostatné - často len zdanlivo - riskantné, nezodpovedajúce “klasickým” štandardom, náš zberateľ v zásade neguje.
Je to tak preto, že myslenie „hlavného“ prúdu našich zberateľov smeruje v konečných dôsledkoch jednosmerne od estetického k investičnému. Opačný postup – teda kupovať niečo, čo síce nevyhovuje môjmu okamžitému osobnému vkusu, ale je bez pochyby investične výhodné – je mu dokonale vzdialený. A pritom práve táto cesta, teda zamilovať sa do obrazu nie pre jeho (nota bene - subjektívnu) krásu, ale pre jeho (objektívnu, finančnú) hodnotu je schodná a inde obvyklá, súčasnému stavu vecí v obchode s umením oveľa primeranejšia. Aj keď to asi nie je láska na prvý pohľad, nemusí byť nakoniec menej vášnivá, či dokonca “nepravá”. Náš zberateľ však vidí v tejto možnosti osobnostne neprijateľný “protismer”. A my ho predbežne nie sme schopní presvedčiť o opaku.
To, čo v našom obchode s umením dnes zažívame, nie je teda stagnácia. Len na oboch stranách bariéry – obchodnej i zberateľskej – dospeli do kritického štádia zmeny priorít. Ktoré neboli vzájomne odkomunikované. Nejde o krízu, ale iba o nedorozumenie. Zberateľ chce nadovšetko „pekný obraz“, našim hlavným zámerom je zasa ponúkať zdôvodnenú „kvalitu“. Čo spravidla neznamená pre každého zo zúčastnených jedno a to isté. V každom prípade - urgentne to treba nejako zosúladiť. Pretože, slovami Simona de Pury (spoločníka aukčnej siene Phillips): „... zbieranie umenia jednoducho nesmie byť motivované túžbou po peniazoch, ale túžbou po umení, či už zbierka jedného dňa na hodnote získa alebo nie... zberatelia, ktorí kupujú s vášňou, inštinktom a srdcom a nemyslia v prvom rade na investíciu peňazí, robievajú tie najlepšie investície. Zatiaľ čo tí, ktorí myslia primárne na obchod, keď niečo kupujú, väčšinou padnú na nos... ".
