O (ne)potrebnosti umenia
Ján Abelovský
Z času na čas sa aj u nás, na Slovensku, podarí stvoriť v galerijnej „prevádzke“ čosi, čo sa potom nazýva udalosťou s veľkým „U“. Aby sa vzápätí všetci na úspešnom „evente“ zainteresovaní, alebo len zúčastnení – teda tvorcovia, kurátori na jednej strane a „milovníci umenia“ na strane druhej – ponorili do vzájomného seba - utvrdzovania sa. O vlastnej dôležitosti, užitočnosti pre formovanie „ducha“ nášho života.
Vo vyššom levely vernisážových eufórií sa tak znova a znova oprašuje tradičné presvedčenie o nezastupiteľnej, rozhodujúcej spoločenskej úlohe umenia. Príznačné pritom je, že o výtvarnej udalosti, alebo ne-udalosti spravidla rozhodujú (ako by aj inak) „objektívne“ čísla. Teda jej návštevnosť a spočítateľná hodnota mediálnych výstupov. Čo sa kultúrnou „udalosťou“ chcelo zvestovať „do spoločnosti“, teda o širšom, či dokonca všeobecnom porozumení jej vnútorného zmyslu, už niet času a ani priestoru uvažovať. Radšej sa čaká na ďalšiu vernisáž, ktorá sa azda tiež stane „udalosťou“.
Dochádza tak k viacerých paradoxom. Predovšetkým - fetiš „návštevnosti“ sa stáva rozhodujúcim kritériom úspešnosti galérií. A kvázi úspešnosť následne provokuje prirodzený záujem, najmä tých elektronických, médií. Ktoré sú pre formovanie mienky „verejnosti“ nielen rozhodujúce, ale aj – niekedy až k zúfaniu - odborne nekompetentné. Netreba sa potom diviť, že „kultúrna hodnota“ (trebárs) festivalu strašidielok na Bojnickom zámku je vnímaná na tej istej úrovni, ako (trebárs) prísne vedecká retrospektíva nášho baroka v národnej galérii.
V poslednom čase si – z dobrých dôvodov – opakovane čítam „Protivný denník“ Jeana Claira. Bývalého riaditeľa parížskeho Picassovho múzea, ale predovšetkým staromilca a konzervatívca. Intelektuálne nádherným (a mne blízkym) spôsobom si nerozumejúcim s (post) modernou dobou. Píše o „... hysterizaci instituce muzea... . Muzea jsme využili k přechovávaní ukradených a ukořistěných děl, když jsme tam ze sídel bratstev a kongregací i z hrobek svezly retábly, obrazy a sochy. Navěšeli jsme je na obílené zdi muzeí; místu kultu mají teď sloužit kultuře a být nositeli toho absolutna, ktorému se říká umění. ... Jakýmsi podivným eskamotérskym kouskem... se podařilo prosadit nové dogma, a sice že pěstováním kultury se dosáhne stejných účinků jako horlivou náboženskou vírou, ktoré již odzvonilo. ... Osvícené hlavy dnes očekávají od Louvru to, co zbožný lid očekával od Lurd... . Ale nikdy žádné mistrovské dílo nevzkřísilo Lazara. Muzeum je místo jako každé jiné, kam se chodí z lásky, a zázračné uzdravení ani vykoupení se tam nekoná. ...“.
Isteže, tak ďaleko ako v Paríži, u nás ešte ani zďaleka nie sme. Ale „cestovná mapa“ už jestvuje. O čom inom sú tie všakovaké „noci“ múzeí a galérií, „blaf“ festivaly chaoticky a k nerozoznaniu miešajúce umenie s „tiež“ umením, módne prehliadky v stálych expozíciách štátnej galérie (alebo aj socha Stalina pred jej vstupom)... ? Akoby hlavným cieľom bolo vymyslieť stratégiu, ktorá dostane k umeniu ľudí, ktorých by to „z vlastnej hlavy“ nikdy nenapadlo. Veď aká to hrôza: inak by sedeli „pri bedni“ a čumeli na tie otrasné ordinácie, pláže, farmy... alebo by sa len tak povaľovali po krčmách. Tak im to víno dodáme, trebárs aj o polnoci, do galérie ako bonus k Majstrovi Pavlovi. Že absolútne nevedia „o čo ide“? Nevadí, návštevnosť sme razom a bez námahy zvýšili a porozumenie umeniu sa aj tak kvantifikovať nedá.
Tým všetkým sa ale - ad absurdum - znásobuje historicky dávna roztržka medzi „novodobým“ obrazom a jeho „okolím“. Definitívne sa spochybňuje tradičný zreteľ spoločenskej „potrebnosti“ umenia. Alebo lepšie: pochopenie obrazu ostalo výsostne individuálnym aktom, ktorý je neopakovateľný a nemožno ho teda generalizovať. Autentické „spoločenské privlastnenie“ zmyslu obrazu sa nekoná. Či už sa nám to páči, alebo nie - je to prosto tak.
