SNG bola prvá profesionálna adresa, kde si pracoval? Ako si sa tam dostal, kedy si tam bol a akými pozíciami si prešiel? Kto boli Tvoji „najobľúbenejší“ kolegovia? Aká bola v SNG atmosféra na začiatku 70. rokov (zvonku zúrila normalizácia, ale vnútri – zdá sa – bolo celkom príjemné, a miestami aj na tú dobu „liberálne“ prostredie, bolo to naozaj tak?) a aká na konci 80. rokov, keď si z nej odchádzal?
Ešte pred ročnou vojnou som na necelý mesiac nastúpil do Nitrianskej galérie (1974). Ale to bola len taká epizóda, ktorá ma asi mala presvedčiť, že mimo Bratislavu nepôjdem, aj keby neviem čo. Po vojne som sa vrátil, obišiel som adresy, ktoré prichádzali do úvahy (boli len dve – SNG a GMB) a zistil som, že všetko je obsadené. To bola celkom nečakaná situácia. Prvé dva silné ročníky kunsthistórie urobili svoje. Tak sa začali hľadať protekčné chodníčky. Moja mama učiteľka poznala tiež učiteľku a zároveň mamu Milana Lasicu a tá zasa Jozefa Kota, vtedajšieho námestníka ministra kultúry. Zo začiatku to dokonca vyzeralo tak, že budem prijatý tam. Čo ma vôbec netešilo. Pracovať však bolo treba a išiel som preto poslušne k nemu na pohovor. Aby som tak nejako logicky celkom zlyhal. Na kľúčovú otázku, či som člen strany, som odpovedal niečo na spôsob: „... no dovoľte!“. Nie z arogancie, či nebodaj hrdinstva, ale z obyčajnej nervozity. Keď sa správa o mojom „výkone“ dostala k mojej mame, plakala. Tá protekcia však akýmsi samospádom predsa len ďalej fungovala a o nejaký týždeň mi volali z kádrového SNG, že miesto by sa pre mňa predsa len našlo. Nastúpil som ako administratívny pracovník na nákupné oddelenie a správu depozitov.
Toto všetko spomínam len preto, aby som spochybnil výrazy ako „zúriaca normalizácia“, či opačne „liberálna atmosféra“. Roku 1975 boli už karty dávno rozdané a všetci – vonku i vnútri – to vedeli a akceptovali. Jednoducho - pravidlá hry už po tých piatich rokoch boli každému v galérii jasné a nejaké ich otvorené porušovanie neprichádzalo do úvahy. A ani to nikto - pokiaľ viem - neskúšal (hovorím samozrejme o sedemdesiatych rokoch). To ale neznamená, že to v galérii „nežilo“. Bol to ale život – metaforicky povedané „rybičiek v akváriu“. Riešili sa „osudové“ problémy, zvádzali sa pracovné „boje a zápasy“ medzi jednotlivcami, pracoviskami (Zvolen, Ružomberok) úsekmi (odborným a ekonomickým), oddeleniami, odbornými kabinetami, ale trebárs aj medzi kunsthistorikmi a klimatizérmi (ktorí mali násobné platy, oproti nám, „odborníkom“.)... . Samostatnou kapitolou bola protipozícia riaditeľ – zvyšok galérie. Bolo to všetko určite (aspoň teda pre mňa - „mlaďasa“) vtedy zaujímavé, ak chceš aj svojím spôsobom „liberálne“. Len si bolo treba z mysli vytesniť sklenené steny akvária a teda aj poznanie, že skutočný život je inde a o inom.
V každom prípade – toto všetko pre mňa toto nebol žiadny problém. Bol som jednoducho mladý. Svet bol pre mňa gombička a „svetom“ sa pre mňa priam osudovo stala galéria. A bol som k tomu primerane ambiciózny. Priam programovo som si staval ciele „nad svoje pomery“ a potom ich dosahoval. V tom však bola zároveň aj moja nekonečná naivita a hlúposť. Táto slabina mojej „taktiky“ sa však ukázala až neskôr. Čím sa dostávam k mojej „hviezdnej“ galerijnej kariére (napokon mala – pravda - skôr krátkodychú povahu „kométy“): do štyroch rokov od nástupu som bol menovaný námestníkom a zároveň vedúcim umenovedného oddelenia. Do funkcií ma dosadil priam ukážkovo „normalizačný“ riaditeľ Štefan Mruškovič. O tomto mužovi jestvuje vlastne len jeden porevolučný „portrét“ – vo výročnom zborníku SNG. Neviem, kto ho písal. Určite však Mruškoviča na „živo“ nepoznal. Takže, dáme niečo o ňom. Je jasné, že to bol (lebo inak by sa v tých časoch na takú stoličku nedostal) komunista „tvrdého“ razenia. Mal jeden základný predpoklad - bezhraničnú ochotu „poslúchať“ stranícku vrchnosť. Často mi hovorieval, že z riaditeľského miesta v Martine (Etnografický ústav SNM v Martine) neodišiel dobrovoľne. Že galériu dostal ako stranícku úlohu, že v Martine bol šťastný a že v Bratislave sa to „nedá vydržať“. Veril som mu to vtedy a verím tomu mu aj dnes. Mruškovič bol etnograf (teda presnejšie - folkorista). A pokiaľ to viem posúdiť – isté kvality vo svojom odbore určite mal (napríklad skanzen slovenskej dediny pri Martine, ktorý je jeho dielom, funguje v pohode dodnes). Predovšetkým však – z pozície folkloristiky s jej racionálne vypracovanou metodológiou sa pozeral (do istej miery aj oprávnene) na kunsthistorickú „dojmológiu“, tak ako ju poznal v galérii, s hlbokým opovrhnutím. Navyše – jeho výtvarný vkus bol skutočne „meštiacky“ (alebo „martinský“?). Najmä „modernému“ umeniu absolútne nerozumel. Suma sumárum – Mruškovič sa musel v galérii cítiť ako „nahý v tŕní“. Opustený výsadkár „bez spojenia“ v nepriateľskom zázemí.
Mruškovič teda zúfalo potreboval spojenca. A vytipoval si mňa. Mladého nímanda bez praxe, zatiaľ ešte s celkom nevybudovaným vzťahom k mystériu, tradíciám galérie. Nevadilo mu dokonca ani to, že som nebol straník. Podľa mňa (a samozrejme - zo spätného pohľadu) v tom bolo možno aj akési podvedomé gesto. Facka galerijnej kunsthistórii a kunsthistorikom: „... tú vašu vedu v úvodzovkách môže robiť v podstate každý ...“. Nech už to bolo akokoľvek – Mruškovič ma tie necelé štyri roky „vo funkciách“ poctivo (dokiaľ aspoň trochu mohol) „držal“. Napriek mojim mnohým, periodicky opakovaným „úletom“ (musel som naozaj na neho pôsobiť ako politicky neriadená strela). Pre ilustráciu spomeniem hneď svoj úvodný „prieser“. Ako začínajúci „kritik“ som bol výtvarným fondom pozývaný na všakovaké sympóziá a konferencie. Súdruhovia nás tam školili. Vraveli: zdravá kritika je to, čo práve teraz potrebujeme. Tak som ich teda kvázi naivne vzal za slovo a „kritizoval“ som. Súčasné, „oficiálne“ mladé umenie. Predstavoval som v tomto dosť „menšinový“ žáner – o to viac som štval výtvarníckych „szmákov“ (boli v mnohom „pápežskejší“, než ich starší súdruhovia). Moja anabáza „cestujúceho“ kritika vyvrcholila a zároveň aj skončila, myslím, roku 1976. Pre vtedajšiu Galériu mladých (na Mostovej) som odovzdal scenár a rozsiahlejší text katalógu výstavy dvoch mladých maliarov (Milana Hrčku a Viktora Hulíka). Szmácki papaláši (kto si dnes spomenie na sochárku Kiššákovú ?) to zobrali ako možnosť protiúderu (na stole bol text – teda vecný dôkaz). Ich vtedajší ideológ dr. Čičilla (dnes úspešný slovenský zbohatlík) napísal posudok s jednoznačným záverom: Abelovský je ukážkový pravicový oportunista a je teda viac než divné, že pôsobí v SNG a to ešte na vedúcich pozíciách. Celé to potom doletelo z ÚV na stôl Mruškovičovi. S požiadavkom na okamžité kádrové „riešenie“. Nevedel by som o tom vlastne nič, keby nebolo riaditeľovej sekretárky Stásky. Mruškovič ju považoval v galérii za svojho najbližšieho človeka. Napriek tomu – tajne okopírovala Čičillov odsudok i Mruškovičovu odpoveď a dala mi ich. Čo len dokladá vratkosť Mruškovičovho osobného rešpektu vo vtedajšej znormalizovanej galérii. Už celkom na okraj - sekretárka Stáska (neviem si už spomenúť na priezvisko) si neskôr dovolila emigrovať. Čo bola asi najväčšia ľudská rana pre dušu nášho riaditeľa za celé jeho galerijné „bytovanie“.
Mruškovičov list (mám ho dodnes v domácom archíve) bol príkladom toho, čomu starí bolševici vraveli „obezlička“. Isteže - plne akceptoval všetky Čičillove názory na moju „úchylku“. A pridal aj niečo „z vlastnej hlavy“. Kunsthistorikov vo všeobecnosti vykreslil ako akúsi tajnú spoločnosť, skryto vyznávajúcu „abstrakciu“ (to bolo vtedy slovo, vhodné na všetko protisocialistické). Dôležitý však bol len záver Mruškovičovho elaborátu – teda jeho návrhy na „opatrenia“. Zrazu totiž celkom „splyhol“ a uzatváral v prekvapivo zmierlivom duchu. Vykreslil ma ako mladý, nádejný káder, pravda, dočasne pomýlený a zmätený, ktorému však treba dať šancu k náprave. A skutočne – nestalo sa mi nič a šancu som dostal. Pochopil som ju však celkom inak ako môj tútor. V mojej naivnej hlave sa práve na základe tejto „iniciačnej“ príhody zrodila stratégia, ktorú som si súkromne nazval „vydrbať s bolševikmi ich vlastnými zbraňami“. Nakoniec to prirodzene dopadlo celkom opačne – oni vydrbali so mnou. Detaily tohto príbehu sú, domnievam sa, už viac-menej známe.
Obľúbení kolegovia? Tak predovšetkým to bola skupinka „odložených šesťdesiatosmičkárov“ – Adolf Mensatoris, Albert Marenčin, Marian Váross, Tomáš Štrauss, Dušan Rupeldt. Nezabudnem, ako sme sa takmer vždy ráno (ešte pred príchodom Mruškoviča) stretávali u jeho tajomníka , doktora Rupeldta s Dolinom Menstarorisom a viedli sme „velezrádne“ reči. Dolino sa stal napokon mojím celoživotným priateľom. Bol to neuveriteľne „opravdický“, autentický človek. Noblesný v už zabudnutom štýle starej školy, ale aj typicky slovensky „prudký“. Priam oslobodzujúco pôsobilo trebárs to, ako zaťato tituloval riaditeľa „pán“ a nie obligátne „súdruh“. Či ako mu išiel v opitosti samovražedne „rozbiť hubu“, na akejsi podnikovej oslave. Bol by to spravil, keby sme ho štyria nedržali. Alebo Albert Marenčin – začas sme sa napríklad schádzali s „vybraným“ kolektívom kolegýň v blízkej kaviarni Korzo (samozrejme, v pracovnej dobe) a Albert nám držal prednášky o časopise Hara-Kiri a patafyzike, alebo o svojich filmárskych zážitkoch. Bol vynikajúci, fascinujúci rozprávač. A jeden z mojich prvých zdrojov samizdatovej literatúry. Čo dokazuje našu vzájomnú dôveru. Jediný, s kým som nenadviazal bližší vzťah, bol Marian Váross. Pripadal mi ako strašný suchár. Tragikomické bolo napríklad, ako každý pondelok - smrteľne vážne - „analyzoval“ pre kolegyne v kancelárii a ďalších prísediacich posledný diel nejakého pitomého dietlovského seriálu. Dnes je mi jasné, že pre tohto intelektuálneho aristokrata bola vynútená „stáž“ v SNG asi zo všetkých „vylúčených“ najťažšia. A odstup od všetkého a všetkých bola pre neho forma tichého protestu.
Inak – nemám pocit, že by som ja a ostatní nejako intenzívnejšie vnímali pokorujúcu situáciu našich „odstavených“. Azda len na prvého mája. Ako prišli medzi prvými na zhromaždište sprievodu. A ako si to poctivo (spolu s galerijnými komunistami) odmávali pred tribúnou, plnou ich rozrehotaných „katov“. Na rozdiel od nás ostatných, ktorí sme (beztrestne) zdrhli a „oslavovali“ v najbližšej krčme. Toto všetko vyznieva tak trochu anekdoticky. Z iného pohľadu mi však pracovné i ľudské spolužitie s týmito ľuďmi, všetko vyhranenými osobnosťami, veľmi pomohlo. Nedovolilo mi zabudnúť, že rok 68 vôbec bol. A dodalo mi odvahu, keď prišla moja „hodinka“ a keď sa už nedalo uhnúť. Keď sa bolo treba súdruhom vzoprieť bez ohľadu na následky.
Vcelku však (musím to znovu zdôrazniť) bol som mladý a galéria sa mi zdala taká tiež. Najmä teda kolegyne. Dôležitejšie v mojich galerijných začiatkoch však bola povaha mojich „štúdií“. Spôsobila, že som sa tu ocitol ako vo svojej podstate totálny laik. Práve z tohto dôvodu bolo pre mňa všetko „strašne“ zaujímavé. Navyše – mal som šťastie, že som začínal na správe depozitov a nákupnom oddelení. Moja „výchova“ tak prebiehala v dvoch protirečivých líniách. Jednak v každodennom „brúzdaní“ po galerijnom podzemí, objavovaní „Ameriky“ – teda „živých“diel, ktoré som dovtedy len z malej časti a zbežne poznal z reprodukcií. A jednak v načúvaní kunsthistorických (pre mňa vtedy) neomylných „stars“ – Evy Trojanovej, Silvie Ilečkovej, Danice Zmetákovej, Tonka Glatza, Magdy Kelety ... . A samozrejme – žijúcej legende galérie: Karola Vaculíka. Ktorý vlastne v čase môjho nástupu tiež patril medzi „odložených“ (neskôr ho však strana „rehabilitovala“, funkcie mu však nevrátila). S Karolkom (ako sme ho všetci volali) som vychádzal takrečeno „neutrálne“. Nejako zvlášť sme sa nemilovali, ale – myslím – vzájomný rešpekt tu bol. A to aj napriek tomu, že som ho postupom svojej galerijnej „kariéry“ vyradil z pozície „prvého“ v rámcoch umenovedného úseku.
Dosť na tom - Karol Vaculík bol v mojich začiatkoch mojím najdôležitejším učiteľom. Galerijné „remeslo“ som odpozoroval hlavne od neho – primárnu „prácu s dielom“, jeho klasifikáciu, hodnotenie. Najmä však štandardy jeho galerijnej prezentácie. V tomto bol fakt génius – nepotreboval architektov, „vnímal“ obraz v priestore ako fotograf, či kameraman (často si pri inštalovaní robil prstami to povestné filmové „okienko“). Navonok pôsobila jeho práca presne tým istým dojmom ako jeho pracovný stôl – totálny chaos. Ako správcu depozitov ma rozčuľovalo, že si pred inštaláciou vždy nechal naťahať do výstavy „celý sklad“, dvoj-trojnásobný počet diel, než sa dal reálne vyinštalovať. Skoro som však prišiel na to, že práve v tom spočíva jeho „systém“. Nepoznal som iného kunsthistorika, ktorý by mal tak vyvinutý cit pre výtvarnú „kvalitu“ (napríklad taký Váross toto celkom postrádal). Vaculík pri inštalovaní neteoretizoval, nevytváral umelecko-historické celky, on len „ukladal“ obrázky k sebe podľa číro estétskych kritérií. Bol to skrátka kunsthistorik „podľa citu“. To bola jeho podstatná prednosť. Ktorú uplatnil neobyčajne jasnozrivým, nezastupiteľným spôsobom napríklad pri budovaní galerijných zbierok (dovolím si tvrdiť, že práve bez akvizičného „prvolezectva“ Vaculíka by trebárs ani obraz o našej moderne nebol taký, akým je dnes vo všeobecnom povedomí). Ale bol to aj Vaculíkov limit v momente, keď si sadol k stolu a začal „teoretizovať“. Veľmi skoro som to pochopil v dlhých „fajčiarskych“ debatách s Tonkom Glatzom. Ten mal zázemie v poctivej, brnenskej „richterovskej“ fenomenológii a dokázal teda nevyvrátiteľným spôsobom argumentovať proti Vaculíkovým historiografickým konštrukciám, strieľaným takpovediac „od boku“. Vaculík to veľmi dobre vedel a Glatzovi riadne osladzoval jeho sústavné „brblanie“. V podstate – odsúdil ho do publikačného i výstavného mlčania, takmer vymazal jedného z najtalentovanejších ľudí z našej medievalistiky. Často aj podpásovými metódami. Napríklad pre toto som ho nedokázal nikdy plne akceptovať. Chápal kunsthistóriu nie ako férový súboj názorov, ale ako nemilosrdný, osobný konkurenčný boj. V ktorom dokázal ísť skutočne až na „krv“.
Dá sa teda povedať, že s galerijnou odbornou „obcou“ som ľudsky vychádzal od počiatku veľmi dobre, bol a ostal som (azda bez výnimky) so všetkými korektným priateľom, bez ohľadu na meniace sa „okolnosti“. Avšak zároveň: bol som najmä zo začiatku programový oportunista (inak povedané – neprimerane sebavedomý fracek). Ten ktorému sa hovorí, že je „v opozícii za každú cenu“. Takže tie dva zretele – konkrétne diela a načúvanie ich neformálnych odborných výkladov sa my skrížili do presvedčenia, že celá tá galerijná veda je plná klišé, stereotypov, mýtov či prachobyčajných predsudkov, nemajúcich oporu v „materiálových“ faktoch. „Počet“ z tohto poznania som neskôr a definitívne dal v mojej „životnej“ knihe o moderne Slovenska.
Keď sme v jednom čase pôsobili vo vtedajšom Umenovednom ústave SAV (neskôr Ústave dejín umenia), galéria (SNG) bola podľa Teba jediným miestom, kde sa robila „skutočná“ kunsthistória, ktorá mala zmysel (v istom slova zmysle som Ti oveľa neskôr naozaj dala za pravdu, keď som to „nechcené čaro“ inštitúcie a práce v nej prežila na vlastnej koži...). Dnes sú v móde tzv. kontrafaktuálne – virtuálne dejiny (čo by bolo keby...). Skús sa zamyslieť, akou cestou by sa SNG vybrala, keby sa roku 1990 prihlásil do konkurzu (viem, že Ťa o to požiadali vtedajší kolegovia zo SNG a že si o tom aj premýšľal), vyhral ho a stal sa jej riaditeľom?
V novembri 1989 som už vlastne bol zamestnancom SAV (na ústav som mal nastúpiť k 1. 1. 1990). A tešilo ma to. Posledných desať rokov v galérii – po mojom odvolaní z námestníckej funkcie – nestálo za mnoho. Cítil som sa totálne opotrebovaný a chcel som zmenu. A tie ponuky – síce akési boli, ale určite nie od všetkých. Ale dobre. Poďme konfabulovať. S jednou vecou som si istý: galériu by som vedel dať „vnútorne“ do poriadku. Bez falošnej skromnosti - oproti väčšine kunsthistorikov som rodený „úradník“ a viem organizovať robotu a ľudí. A po tejto stránke bola SNG koncom 80. rokov v úplnej katastrofe. Čiže „prekopal“ by som organizačný poriadok a spoločne s tým, by som z galérie vyhodil ľudí, čo tam nemajú čo hľadať (vtedy sa to ešte dalo bez väčších problémov). Tým nemyslím len na všelijakých podušelov, ale aj na „spiacich“ vedcov, lehniacich si vo svojej úzkej špecializácii a produkujúcich tak jednu (nota bene zbytočnú) výstavu za päť rokov. Teda – zredukoval by som odborný úsek na nevyhnutné minimum a z ušetreného by som kádrovo dotoval podporné zložky vedeckej práce. Plus najlepších dosiahnuteľných expertov z vonku na kľúčové výstavné projekty. Z hľadiska obsahu by to už asi taká „revolúcia“ nebola. Predsa len – človek vlastný tieň neprekročí. Dramaturgiu výstav by som asi staval na tom istom, čo záslužne, vynikajúco a nedocenene robili viacerí riaditelia (vrátane Teba) v „reáli“. Teda na veľkých prierezových výstavách, mapujúcich (často prvolezecky) „umenie Slovenska“. A posledná vec – ako absolútnu prioritu by som si dal vec, ktorá rozhodujúco limituje galériu dodnes. Teda, zásadné riešenie stavu budovy na Rázusovom nábreží. A tu by som zrejme aj osudovo narazil. Z ľuďmi totiž – myslím – vychádzať viem, s papalášmi mi to ale akosi nejde. Suma sumárum – moju riaditeľskú životnosť by som odhadoval tak na jedno volebné obdobie s tým, že by som galériu asi ťažko posunul ďalej, či inam, než to spravili iní. Ono totiž, zrod našej dobe primeranej vízie galérie si asi žiada svoj čas. Naša generácia je príliš zaťažená chorobami vlastnej mladosti, aby – pri všetkej úcte k Tebe a ďalším dotknutým kolegom a priateľom – dokázala uskutočniť nejakú skutočne zásadnú zmenu. Má však na to, aby ju pripravila a iniciovala.. Možno sa to práve Tebe v osobe Sandry Kusej aj podarilo.
Sú všetci, čo pracujú v galérii vopred odsúdení na „neúspech“ iba preto, že tam pracujú (nevraživosť kolegov, prehnaný kriticizmus, neschopnosť odbornej verejnosti objektívne zhodnotiť výsledky ..., čokoľvek, čo sa v galérii urobí je zlé a každý do toho môže hovoriť...)? Pričom – v tom je moja otázka zaiste príliš „insiderská“ a zaujatá – ale čo si naozaj myslíš, nie je SNG vzhľadom na publikačné a odborné výsledky, dnes jedným z mála „fungujúcich“ umenovedných pracovísk na Slovensku?
Máš samozrejme pravdu. Budem sa ale opakovať – jedna vec je „produkovať“ výsledky, druhá vec je vedieť ich „predať“. A v tomto – nehnevaj sa – je galéria totálne amatérska firma. Iným problémom je to adjektívum „národná“ v názve inštitúcie. Vzbudzuje totiž očakávania verejnosti, profesionálov i laikov, ktoré jednoducho nemôže naplniť. Dokonca ich vo viacerých prípadoch ani napĺňať nesmie. Aby nepoprela samú seba. To druhé však úzko súvisí s tým prvým. Pokiaľ sa „národná“ galéria nedokáže jasne, zrozumiteľne a akceptovateľne sebadefinovať oproti „národu“ v zmysle „toto robíme a za toto zodpovedáme a toto už nie, to nám už nepatrí“, tak potom bude skôr verejne okopávaná za to, že niečo zásadné „nerobí“ ako doceňovaná za často celkom nadštandardné kultúrne činy. Riešenie by bolo isteže jednoduché. Zrušiť to nešťastné adjektívum a tým aj ódium galérie ako slovenskej „kapličky“, ktorá je miestom „konečného riešenia“ všetkých problémov výtvarnej prevádzky. To sa ale asi nedá v kultúrnom prostredí, ktoré ešte stále trčí jednou nohou v mýtickom hnoji 19. storočia.
