Blogy

Ján Abelovský

Miska, pohár, nožík, chlieb, hrušky, jablká, zemiaky (až v zrelej tvorbe pribúdajú pomaranče a náročnejšie kvetinové zátišia). Nadovšetko však ryby, makrely, údenáče... okrem toho už len prosté výrezy (najmä) gemerských krajín, takmer na záver ešte aj bulharské maríny – takýto úzky, vo svojej podstate neobyčajne asketický, všedný je sujetový repertoár celoživotného diela Františka Studeného. Od počiatkov svojbytného maľovania rokov 1937-38, až do samotného záveru jeho výtvarných aktivít v rokoch sedemdesiatych.  

Ján Abelovský

Diskusie o slovenskom trhu s umením – nielen tie sporadické verejné, ale najmä kuloárové – pripomínajú beznádejné chodenie v kruhu. Zdajú sa priam osudovo uzavreté do neriešiteľného sporu medzi „tradicionalistami“, teda zástancami regionálneho statusu trhu a „vizionármi“, zúfalo postrádajúcimi jeho internacionálny rozmer.

Ján Abelovský

Michal Studený nazval knižnú retrospektívu vlastného diela „Som dieťa šesťdesiatych rokov“. To znie hrdo: hlásiť sa dnes k tradícii rokov – skôr kultúrneho, než systémového – odmäku, fascinujúceho umeleckého vzopätia niekoľkých výtvarných generácií, nemôže byť na škodu. Protagonisti dobových generačných „nástupov“ (1957 a 1961) sú už dávnejšie kultovými osobnosťami, ba poniektorí z nich (pokiaľ sa im pošťastilo dožiť) uctievaní čoby klasici našej výtvarnej moderny.

Ján Abelovský

Martin Benka je kráľom slovenských aukcií. Toto tvrdenie je z dnešného pohľadu – a zrejme aj zo zreteľa dohľadnej budúcnosti - nespochybniteľné.

Ján Abelovský

S istým zjednodušením sa dá tvrdiť, že moderna Slovenska nesie viaceré znaky „strednoprúdovosti“. Pri všetkých stredoeurópskych avantgardách možno pomerne jasne vyčleniť „domáci“ a „internacionálny“ trend. Vidieť to trebárs u Čechov v protiklade Fila – Kubišta, alebo u Maďarov: Aba-Novák proti Rippl-Rónaiovi. Na Slovensku až na ojedinelé výnimky (Šimerová, Nemes), čisté "parížske" smerovanie nejestvuje.

Ján Abelovský

Neistota – to je teda asi to pravé slovo, ktoré vyjadruje pocity nášho zberateľa. Najmä pred súčasným umením. Ale nielen zberateľa. Rovnako to pravdepodobne cítia aj kritici. Na rozdiel od neho, musia však zachovať „poker face“. Pretože je to práve tých zopár mienkotvorných kunsthistorikov, ktorí podmieňujú zberateľskú vieru, že ten či onen výtvarník prežije skúšku času.

Ján Abelovský

Ako úplný elév som bol svojho času svedkom debaty starších kolegov v Slovenskej národnej galérii. Týkala sa nezaslúženej kariéry istého nášho nemenovaného „zaslúžilého“ výtvarníka. Diskusiu napokon vyriešilo pre mňa dosť prekvapujúce konštatovanie: “... čomu sa divíte, veď on je luterán ... !“. V danej chvíli ma napadla jediná vec – toto je ďalšia diera v mojom pofidérnom kunsthistorickom vzdelaní: konfesijné zretele nášho modernizmu sa na našej socialistickej alma mater ani náhodou nevyučovali.

Ján Abelovský

Na portáli ARTPLUS som kedysi čítal zaujímavé tvrdenie. O tom, že pojem „trh s umením“ je do značnej miery abstrakciou. Podľa autorov analýzy – niečo také ako jednotný trh s umením neexistuje, pretože vo väčšine prípadov sa jedná o obchod s unikátnymi predmetmi. To, že rastú ceny v prípade jedného autora alebo určitého časového obdobia, nemusí mať na ostatné segmenty trhu vôbec žiadny vplyv. Dokonca aj v prípade jedného autora môže platiť, že zatiaľ čo obrazy z určitého obdobia lámu cenové rekordy, iné obdobie je takmer nepredajné.

Ján Abelovský

Ešte moji rodičia vraveli: „... pokrok nezastavíš...“. Dnes už túto floskulu neopakujeme s takým jednoznačným optimizmom. Skôr naopak. Pokrok, ako predstava lineárneho zdvihu, zavŕšeného uskutočnením „krásneho nového sveta“, sa vidí čoraz viac rozpornejší. Už od čias Aldousa Huxleyho sa preto stáva dôvodom všakovakých antiutópií, ironizácií, ba až úplného odmietania. Ako by vo všetkých tých technologických výdobytkoch, ktoré zmenili a ďalej menia naše životy k nepoznaniu, bol zakódovaný osudový princíp „nezamýšľaných následkov“.

Ján Abelovský

Čas korony je pre kultúru devastujúci. Tobôž pre jej neštátny sektor. Ale aj tam sa dajú nájsť ojedinelé iniciatívy, ktoré sa - akoby "natruc" - vzopreli beznádeji. Príkladom môže byť nové bratislavské Antimúzeum Júliusa Kollera. Expozične zhodnocuje známu súkromnú zbierku Gabriela Herczega. Je celkom zvláštne, že práve v čase najťaživejších depresií, kedy ostatní, aj renomovaní obchodníci s umením - v predtuche finančných problémov - vyprázdňujú živý trh a odchádzajú na on-line pozície, prichádza Gabriel Herczeg s nekomerčným "live" projektom.