Neistota nášho zberateľa

Neistota nášho zberateľa

Ján Abelovský

Neistota – to je teda asi to pravé slovo, ktoré vyjadruje pocity nášho zberateľa. Najmä pred súčasným umením. Ale nielen zberateľa. Rovnako to pravdepodobne cítia aj kritici. Na rozdiel od neho, musia však zachovať „poker face“. Pretože je to práve tých zopár mienkotvorných kunsthistorikov, ktorí podmieňujú zberateľskú vieru, že ten či onen výtvarník prežije skúšku času.

Aspoň u nás na Slovensku je to tak. Čo je možno dobre. Na „vyspelejšom“ Západe tú istú funkciu dávno prevzali obchodníci. Hlas kritikov nikto nepočúva. Takže, buďme aspoň v tomto radi, že „sme iní“ . Teda vlastne, že zaostávame. Zaostávame však aj v niečom inom, podstatnejšom. Trh so „súčasným“ vlastne nejestvuje. Teda, nejestvuje v tom zmysle, že by implikoval všeobecne rešpektované povedomie vyššie spomínaných „hodnôt“. Verejne sa „bez ladu a skladu“ obchoduje, prakticky v tých istých cenových kategóriách, skutočná kvalita a modernistický gýč. Csudai i Hammel. Bez toho, že by to sám systém vyhodnocoval ako niečo zvrátené. Pretože - celý tento systém je umelý, postrádajúci prirodzené vzťahy maliar – kritik, maliar – kurátor, maliar – galerista, maliar – zberateľ, maliar – mecén... Výtvarná prevádzka tak trocha pripomína pacienta na „intenzívke“. Javí všetky teoreticky overiteľné znaky života, prakticky je však takmer mŕtva.

Poniektorí z nás zastávajú názor, že triedenie hodnôt od pseudohodnôt je výhradou vecou neviditeľnej ruky trhu a že hlas výtvarnej kritiky do obchodného neba aj tak nedôjde. Skrátka, že obchod predbieha umenie. To je tragický omyl. Jednak nikto z nás nesiaha ani po päty Saatchimu a jednak sa takýmto kšeftárskym cynizmom produkuje pokrivený trh „bez kritérií“. Pofidérne zisky zďaleka nevyvážia devastujúce následky, ktoré nás skôr či neskôr dobehnú. Ak už nedobehli.

Nie je preto od veci pojednať o fenoméne „stredného prúdu“. Z môjho pohľadu tam rozhodne nepatria desiatky, stovky ľudí čo si po nedeliach maľujú „pekné obrázky“. Popri zamestnaní. A aj ich vystavujú, či predávajú. Dokonca i na aukciách na východ od Bratislavy. S umením to síce nemá veľa spoločného, ale v zásade to možno považovať za kultivované hobby, ktoré nikomu a ničomu nevadí. Len pokiaľ to neprerastie do megalománie „tvorcu“ s veľkým „T“. Ktorý okrem istého spoločenského uznania (závislého od počtu priateľov a známych), očakáva aj obchodné zadosťučinenie. Stáva sa to až priveľmi často - zneuznaných okresných géniov je na Slovensku až až. Z toho sú však smutní nanajvýš tak príbuzní, rodina nedeľného maliara.

Pod stredným prúdom si skôr predstavujem vážnych tvorcov typu Jaroslava Šuleka, Ivana Pavleho, Oto Bachoríka, Petra Pollága ... . A samozrejme aj – „celebritného“ zástupcu tejto výtvarnej „polohy“ - Daniela Bidelnicu. Isteže: uvádzané mená sú len „pars pro toto“. Je ich totiž jasne prevažujúce množstvo. Výtvarníkov so zastúpením v štátnych zbierkach, v tých najlepších domácich i zahraničných súkromných kolekciách, s hŕbou domácich a zahraničných ocenení, s opulentnými monografiami, rozsiahlymi výstavnými retrospektívami... Sú to všetko veľmi úspešní profíci, ich tvorba má vnútornú konzistenciu, vymakanú filozofiu a aj estetickú úroveň. A predsa niečo podstatné vadí. Čo to však je, o tom sa mlčí. A prečo by aj nie? Veď miesta je na tom našom kultúrne zaprdenom Slovensku dosť pre všetkých... . Tak načo si zbytočne robiť nepriateľov.

Ak toto platí pre kritikov, tak potom je to dvakrát tak záväzné pre obchodníkov. Výsledok? Náš regionálny trh sa týmto spôsobom ešte ďalej, nezmyselne „regionalizuje“, delí na vzájomne nekonzistentné zložky . Stovky, tisícky eur zaplatené za dielo v jednom segmente trhu, nemajú – pri jeho ponuke len o „adresu ďalej“ – žiadnu záväznosť. Princíp cenového precedensu, ktorý je železným zákonom fungovania trhu, stráca oprávnenie. Kde však končia zákony, tam končí aj seriózne obchodovanie.

Mám záujem

Kontaktný formulár