To všetko sa zdá ťažko spochybniteľné. V prospech teórie o ne-jednotnosti umeleckého trhu by sa dalo operovať ďalšími faktami. Totiž, že povedľa seba jestvujú trh svetový a trhy regionálne, alebo lepšie: obchod s nadnárodnými komoditami a obchod miestny. Tieto segmenty majú svoje vlastnú hierarchiu hodnôt: pravidlá, priority, preferencie. A do značnej miery aj klientelu. Pekným príkladom je viedenské DOROTHEUM. Z globálneho zreteľa „druholigový“ hráč, ale s pobočkami po celom svete. Jeho pražská filiálka však v podstate len kopíruje ponuku českého miestneho trhu. Ktorá však zasa vo svojich špičkách nie je typicky regionálna, dosahuje kvality prinajmenej európskeho obchodného renomé (český kubizmus etc.).
Aby to bolo všetko ešte zložitejšie – aj tie už spomínané, samostatné segmenty trhu sa ďalej diferencujú. Podľa už vyslovene lokálnych zvláštností. Je poučné – práve z tohto zreteľa - sledovať rozdielnosti i na takom miniatúrnom trhu, ako je ten náš, slovenský. Ako si napríklad „východ“ oproti „západu“, spravil monopol nielen na „zakarpatskú modernu“ (čo je z hľadiska miestnych kultúrnych tradícií pochopiteľné), ale aj na svetového Andy Warhola (čo sa už iba existenciou jeho Múzea moderného umenia v Medzilaborciach a s ním súvisiacimi obchodnými aktivitami, vysvetliť nedá).
Ale zasa opačne – v rámcoch hieraticky vyššieho, česko-slovenského trhu sa paradigma „zámeny komodít“ podľa ich kultúrnej príslušnosti vôbec neprejavuje. Hoci tu ešte bezpochyby, najmä v starších generáciách, pretrváva duchovná „vzájomnosť“, české veci na slovenskom a slovenské na českom trhu sa zjavujú len epizodicky. Tu i tam už dávnejšie predstavujú skôr apendixy aukčných ponúk, než by boli „federálne“ dražby chápané ako obchodné udalosti. Materiálový stav, ktorý tu zanechala prvá republika sa preto obchodne zhodnocuje podivuhodným spôsobom: medzi Prahou a Bratislavou necestujú dražitelia, ale majitelia diel.
Vráťme sa však k začiatku našich úvah. Podľa našich českých kolegov je dôvodom, posledným menovateľom „ne-jednotnosti“ trhu s umením povaha toho, s čím obchoduje. Unikátny výtvarný predmet. Pri všetkej úcte – ak by toto bola pravda, tak potom by trh s umením bol jedným veľkým chaosom. Ktorý nemá žiadne pravidlá a ktorému sa nedá porozumieť. Každý jeden predaj „unikátneho“ diela by bol bezpríkladný. S podmienkami a limitami stvorenými „ad hoc“, až počas jeho priebehu.
Isteže, takto to asi celkom nebolo myslené a adjektívum „unikátny“ bola použité skôr preto, aby sa zdôraznila elementárna odlišnosť trhu s umením od obchodovania s iným „tovarom“. Ktorý je, na rozdiel od umenia, objektívne popísateľný, zmerateľný, zhodnotiteľný a teda aj na peniaze prepočítateľný. Ale – už sa stalo a nahrávka na smeč sa neodmieta.
Paradoxne - najjednoduchší argument proti „unikátnosti“ výtvarného predmetu svedčí skôr v prospech predstavy umeleckého trhu ako chaosu. Je ním fakt opakovaných verejných predajov tých istých diel. Na portáli ART PRICE sa dá nájsť iks prípadov takýchto dražieb, často aj s viac ako stopercentnými rozdielmi v konečných cenách. A to nielen pri opakovaných dražbách s dlhším odstupom, kde by sa cenová rozdielnosť dala pripísať prirodzenému nárastu „v čase“. „Unikátne“ dielo skrátka nie vždy predpokladá aj „unikátnu“, teda rádovo nezmeniteľnú finančnú protihodnotu.
Dá sa tomuto paradoxu porozumieť? Dá sa, ale pod podmienkou, že pod unikátnosťou obrazu nebudeme chápať len jeho výtvarné kvality. Finančná hodnota obrazu nie je totiž podmienená len jeho „krásou“. Ale aj množstvom vonkajších okolností – kultúrnych a spoločenských, ktoré sprevádzali jeho vznik. Rád a často vravím našim klientom, že ľudia vlastne nekupujú pekný obraz, ale – či už vedome, alebo len podvedome - jeho autora. Nie teda celé pomaľované plátno, ale len tých pár štvorcových centimetrov, na ktorých spočíva signatúra jeho tvorcu. Človeka s neopakovateľným životným i umeleckým osudom, ktorý sa ale odohral v širších geo - politických a historických súvislostiach. A tie sú vlastne následne rozhodujúce pre atraktívnosť, či naopak okrajovosť jeho klasifikácie v časo-priestore trhu s umením. V podstate bez ohľadu na výtvarnú „unikátnosť“ jeho diela. V niektorých prípadoch sa žiada dodať – žiaľ.
Samozrejme: všetko sú to zjednodušenia, ale práve toto je skratka, ktorou sa môžeme dostať k porozumeniu jedného zo základných pravidiel trhu s umením. Málokým pochopenej skutočnosti, že človek vlastne nekupuje „krásny“ obraz, ale len dáva jeho pôvodnému majiteľovi poplatok za to, že s ním môže výhradne disponovať. A tento poplatok sa nedá vyčísliť inak, než porovnaním: môj Benka je podobný inému Benkovi, ktorý sa predal pred rokom za toľko a toľko a teda aj môj obrázok má obdobnú finančnú hodnotu. Pravidlá umeleckého trhu teda nie sú dané nejakým iracionálnym, citovým „zhodnocovaním krásy“, ale chladnými, objektívnymi príkladmi cenových precedensov.
Zo zreteľa doteraz napísaného sa teda ukazuje, že o „unikátnosti“ v obchode s umením má zmysel hovoriť ani nie tak na adresu výtvarného predmetu, ale skôr jeho tvorcu. To z pohľadu obchodníka, snažiaceho sa eticky primeraným spôsobom nastaviť východiská k určeniu ceny výtvarného predmetu na aukcii. Zo zreteľa dražiteľa, kupca, zberateľa je však podstatná ešte iná okolnosť. Miesto, kde sa „unikátny“ predmet predáva. Každá obchodná situácia je totiž neopakovateľná nielen v čase, ale aj konkrétnom priestore, ktorý do značnej miery predurčuje finančné „chovanie“ jej účastníkov. Je to práve „fenomén miesta“, ktorý stojí za väčšinou ťažko pochopiteľných cenových rozdielov pri opakovaných predajoch tých istých, alebo porovnateľných diel.
