Parafrázujúc jedného českého blogera: čo by ste napríklad povedali v novembri 1989, keď sme všetci protestovali - okrem iného - proti prefízlovanej spoločnosti, keby Vám niekto z tribúny oznámil, že o pár desiatok rokov bude každý z nás, dobrovoľne a rád, nosiť vo vrecku svojho vlastného „eštebáka“?
To, čo sa azda najradikálnejšie zmenilo, je spôsob a predovšetkým rýchlosť komunikácie. V živote, práci i obchode. Kedysi, v počiatkoch SOGY som zúfalo potreboval sekretárku. Aby som mal komu diktovať listy, odpovedať na ponuky diel, dohovárať podmienky sprostredkovania ich predaja. Samozrejme – začínajúca firma si to nemohla dovoliť. Začas však, akoby zo dňa na deň, sa problém stal irelevantný. Agendu sekretárky už dávno vybavím celkom sám cez mail, „ľavou zadnou“, popri raňajšej prvej káve. A papierové úradné listy môžem za posledné desaťročia rátať na prstoch.
Alebo: k päťdesiatke (čo tiež – žiaľ – bolo už dávno) som od blízkeho priateľa dostal vzácny dar. Akvarel Jeana Tinguelyho. Aj so zvláštnou legendou – dielo zakúpil „on-line“ v akejsi austrálskej aukčnej sieni. Celá operácia vraj, od vydraženia, cez zaplatenie do doručenia, netrvala viac ako dva týždne. Niečo vtedy pre mňa neuveriteľné. A pravdu povediac, aj nie celkom dôveryhodné. Predsa len – kresba od parížskeho modernistu, predávaná na druhom konci zemegule bez toho, že by bolo možná fyzická obhliadka, overenie pôvodu, seriózna previerka referencií predajcu... . „Darovanému koňovi“ som sa samozrejme na zúbky pozrel – vec je (napodiv) v poriadku.
Dosť na tom, kauza „Tinguely“ bola pre mňa prvým dôraznejším stretom s fenoménom, ktorý by sa dal nazvať virtualizáciou obchodu s umením. Nemám teraz narýchlo po ruke zdroj na exaktné štatistiky, ale dobre si ich pamätám: obchod s umením v „cyber priestore“ už dávnejšie veľmi úspešne konkuruje obratom „kamenných“ aukčných siení.
Čo to však presne znamená? Nadovšetko – svet obchodu s umením sa až závratne zmenšil. A zároveň sa tým aj znivelizoval: všetko je rýchlo a bez problémov dostupné všetkým. „Rovnakého“ Picassa, ktorého ste si kedysi mohli kúpiť len v deň „D“ - v motýľku a smokingu – najlepšie osobne prítomný v Sotheby´s, získate dnes kedykoľvek v teplákoch cez vlastný notebook. Jedným kliknutím „z pohodlia domova“. Trebárs na eBay.
Demokratizácia obchodu s umením je akiste úžasná. A navyše – pre predajcu, či sprostredkovateľa predaja, až neskutočne lacná. Počítajte so mnou – aukcia v kamennom obchode vyžaduje reprezentatívny priestor, opulentný a drahý, vedecky spracovaný tlačený katalóg (t.j. minimálne fotograf, grafik, tlačiar, o interných a externých expertoch ani nehovoriac), perfektne vyinštalovanú predaukčnú výstavu, kompetentného licitátora, odbornú a technickú obsluhu priebehu aukcie... .
On-line predajca sa na toto všetko môže pokojne vykašľať. Jediná – navyše len jednorazová -- investícia, ktorú má spoločnú s „kamenným“ predajcom, je funkčná internetová stránka (čo mimochodom – spolu s facebookom - je tiež nevyhnutnosť, ktorú nová „krásna“ doba priniesla). Potom už stačí cvaknúť (trebárs aj mobilom) inkriminované dielo a zavesiť ho s primárnym popisom na net. A už len čakať na peniaze. Zo zreteľa minimálnych nákladov si tiež môže dovoliť, oproti „kameňákovi“, zreteľne nižšiu, a teda atraktívnejšiu províziu. Ak ešte navrch postaví svoj biznis skôr na kvantite ako na kvalite, je „za vodou“ raz dva. A tradičnému obchodníkovi ostanú akurát tak oči pre plač. Lebo – on-line riešenie je nielen technologicky „in“, ale aj menažérsky najlepšie.
Je to však ono povestné „ale“. Celý vtip a zároveň nezamýšľaný dôsledok virtualizácie obchodu s umením spočíva v tom, že nejde ani tak o demokratizáciu trhu, ako o jeho pauperizáciu. Čiže – o jeho postupné ochudobňovanie. O atribúty, ktoré boli ešte donedávna príznakom exkluzivity tohto biznisu, oproti iným, bežným komoditám. Formát obchodnej on-line „prevádzky“ sťažuje, častejšie však úplne vylučuje možnosť priameho, fyzického kontaktu s dielom, ktoré kupujete. Tým sa však zároveň popiera čosi veľmi podstatné a ničím nenahraditeľné. Čosi, čomu sa hovorievalo „aura obrazu“, teda aura jeho autorskej originality, neopakovateľnosti, jedinečnosti... . Ktorá je vnímateľná len a len „na živo“. Asi tak, ako je a bude vždy podstatný, a napriek všetkým technológiám neprekročiteľný, rozpon medzi „live koncertom“ a jeho audio či video reprodukciou.
Známy český znalec trhu s umením Jozef Skřivánek trefne poznamenal: „... vždy říkám, že umění je lepší sbírat, než do něj investovat...“. Domnievam sa, že protiklad živých aukcií a on-line dražieb v sebe skrýva práve toto. Totiž, dva odlišné, len sčasti sa prekrývajúce svety „zberateľa“ a „investora“. Alebo vyhrotenejšie formulované – sféru „kultúry“ a sféru „obchodu“. Zatiaľ tento konflikt vyzerá na výsledok „fifty - fifty“ (alebo skôr „win – win“?). Staromilec vo mne víta fakt, že odborné média referujú len o živých aukciách Sotheby´s, či Chriestie´s. O dražbách na eBay ani ťuk. Realista zasa veľmi dobre vie, že v dnešnej permanentnej technologickej revolúcii je jediným sci-fi návrat späť, do starých časov obchodného konzervativizmu. A corona tomuto presvedčeniu dodala takpovediac len „poslednú kvapku“.
Pre toto všetko - alebo napriek tomu - sme koncepciu obchodovania obnoveného ARTISANU kreovali na základe dnes spásonosného (v skutočnosti vynúteného) virtuáleho statusu ponuky. On-line aukcie by sa však v ARTISANE mali prelínať s možnosťou "fyzického" predvádzania toho, čo klient zvažuje kupovať, dražiť. Náš bonus, v podobe exkluzívnych výstavných priestorov na Panskej, ktorých sa SOGA vzdala, k tomu dáva mnohoraké možnosti.
