Vyčítajú jej neschopnosť rovnocenne vstupovať do konfrontácie aspoň s počinmi sesterských inštitúcií v Prahe, Viedni, alebo Budapešti. Ako to raz pekne povedal jeden náš významný umelec: „... načo a komu je preboha potrebné vystavovať v národnej galérii nejakého Bohúňa ?“. Veru, veru - Peter Michal Bohúň je síce kľúčovou osobnosťou nášho maliarstva 19. storočia, zakladateľom toho, čomu sa vraví „národná škola“, jeho umenie však nikdy nepresiahlo latku bežného priemeru českého obrodeneckého maliarstva, o rakúskom, poľskom alebo nemeckom romantizme ani nehovoriac. Treba si teda položiť nerudovskú otázku: kam s ním ? A kam s celým naším 19. storočím, ale nakoniec aj medzivojnovým modernizmom, keď boli len (z istého zreteľa a so zopár výnimkami) periférnym odleskom toho, čo sa dialo Paríži (alebo aj v Mníchove, Budapešti, či Prahe)?
Jedno je isté - vyváženosť „medzinárodných“ a „domácich“ povinností SNG je a bude vždy labilná. SNG totiž – zo zreteľa objektívnej kvality jej zbierok – ťažko môže byť rovnocenným partnerom „národným“ inštitúciám v okolitých štátoch. Na druhej strane však - nech to znie akokoľvek spiatočnícky – tvrdím oproti tým, čo žiadajú naplnenie vízie nadnárodnej SNG, že domáci kontext pôsobenia SNG musí i pre budúcnosť zostať jadrom jej činnosti. Napokon viacero uskutočnených projektov SNG -- práve z ostatných rokov – dokázalo, že medzinárodný a národný aspekt jej pôsobenia nemusí ostať v polohe protirečivých povinností. Ak sa totiž „slovenské“ interpretuje na úrovni dnešnej doby, dnešného vedeckého poznania, dnešnej výstavníckej metodiky, jeho nadnárodný zreteľ sa vyjaví celkom nenásilne a prirodzene, bez tej povestnej slovenskej zmesky velikášstva a zakomplexovanosti.
Treba pritom len prekonať predsudky, navyknuté klišé kunsthistorického uvažovania. Stojí to však určite za to. Najlepšie to azda ukázala dávnejšia monumentálna výstava Slovenský mýtus, v koncepcii Kataríny Bajcurovej, Aurela Hrabušického a Alexandry Kusej (september 2005 – február 2006). Tradičný slovenský ľudový žáner v inom, širšom (povedzme, že kultúrno-historickom) nazeraní zrazu nadobudol zdanlivo už stratenú schopnosť – osloviť dnešného vnímateľa. Vlastne sa stal malý zázrak. Po dlhých rokoch znovu oprášené obrazy, kresby a grafiky, diela dávno zabudnutých, pretože „nemoderných“ a preto „neeurópskych“ žánristov – vnesením možno aj úmyselne provokujúceho hodnotového zreteľa – zrazu „prehovorili“ k divákovi (jedno či domácemu alebo zahraničnému) zrozumiteľnou, teda „súčasnou“ rečou.
Takže pri tom našom nešťastnom Bohúňovi môže ísť len o nesprávne položenú otázku. Na ktorú, ako vieme, jestvujú len nesprávne odpovede. Lebo rovnako by sme mohli uvažovať o tom, či expozície galérie sú prednostne adresované zahraničným turistom (ktorých možno asi najlepšie uspokojiť tak, že v galérii dostanú približne to isté, čo majú aj doma), alebo sú nadovšetko pre nás, Slovákov. Pre potvrdzovanie z romantizmu zdedeného – do dnešných čias (napríklad baťkom Mináčom v blahej pamäti) -- živeného mýtu o tom, akí sme len my boli odpradávna onakvejší – plebejskí a teda bohuvernejší, usilovnejší, láskavejší, mierumilovnejší, a preto všetko nespravodlivo trpiaci – skrátka celkom „iní“ oproti okolitým národom.
Aj občasné rečnícke úlety našich „národniarskych" politikov, ich dovolávanie sa „starých Slovákov“, jánošíkovského mýtu je vysvetliteľný (nie však ospravedlniteľný) i touto potrebou. Kameň úrazu je však v tom, že zúžený, nacionalistický priezor pohľadu do dejín neukazuje nič, alebo skoro nič, čo by bolo len naše, slovenské. Takže nášmu novodobému národovcovi neostáva nič iné, len to „naše“ akosi spätne stvoriť. Najľahšie aktualizáciou legendy (ktorej pravdivosť už z princípu netreba dokazovať).
Poďme však späť k vážnejším veciam. Celý vtip riešenia sporu medzi „svetovým“ a „domácim“ kontextom galérie bude asi v tom, že prívlastok „národná“ v názve našej galerijnej „alma mater“ má o čosi inakší význam, než kedysi. Slovensko sa stalo aj formálne súčasťou Európy. Konečne je teda v situácii, že jeho svojprávne jestvovanie nikto ani náhodou politicky nespochybňuje. Zároveň však „globalizačné“ výzvy novej Európy jeho kultúrnu identitu dnes a denne relativizujú. Zmysel aktivít našej „ústrednej“ galérie v novej situácii preto už nespočíva v tradičnom, obranárskom sebapotvrdzovaní národa, ale vytváraní priestoru pre jeho kritickú (seba) reflexiu a s ňou spojenom hľadaní, nachádzaní, novom definovaní historických koreňov i perspektív do budúcnosti v oveľa, oveľa širších súvislostiach, než sme doposiaľ boli, v našom „svojstojnom“ závetrí, zvyknutí. To ale galériu do určitej miery zbavuje povinnosti ukazovať tendenčne vykonštruované, do seba uzavreté a koniec koncov už dávnejšie myšlienkovo sterilné „príbehy národa“ a zároveň otvára priestor na predvádzanie dejinnej pravde bližších a pre dnešného diváka príťažlivejších (pretože autentických) „príbehov obrazov“.
Čo je však ešte čarovnejšie: keďže jazyk obrazov je internacionálny, netreba ich príbehy ani prekladať. Šancu porozumieť takémuto galerijnému prehovoru majú teda všetci – nielen Slováci, ale aj už spomínaní (pre návštevnosť galérie – žiaľ - rozhodujúci) turisti. Môžu teda pochopiť aj príbeh maliara Bohúňa, výstavnícky prerozprávaný nie v nudnom, nerozpornom príbehu „zakladateľa“ národného umenia, ale ako drásavú, priam existenciálnu tragédiu tvorivého človeka, osudovo (v mene v jeho dobe len chimérického „vyššieho národného princípu“) ničiaceho to najcennejšie čo má - vlastný umelecký talent.
