Modrá supernova

• Ján Zoričák 

je bezpochyby jedným z najuznávanejších autorov súčasnej svetovej sklárskej tvorby a patrí medzi vedúce osobnosti hnutia tzv. prizmatickej plastiky. Svojim originálnym umeleckým stvárnením sa zaradil medzi priekopníkov a propagátorov nového prístupu ku sklu ako samostatnému výtvarnému médiu. Vo svojej tvorbe uplatňuje inovačné technologické postupy a optické vlastnosti materiálu ovplyvňuje šošovkovitými výbrusmi, zvlnením či zošikmením stien elementárnych geometrických foriem, použitím farby, matovania a ďalších výtvarných postupov, ktoré umocňujú konečný výtvarný výraz plastiky. Celoživotnou témou jeho tvorby je vesmír. Svoje mimoriadne pôsobivé sklenené plastiky tvorí v cykloch (Vesmírne signály, Poslovia vesmíru, Veľký tresk, Nebeské kytice, Nebeské záhrady, Hviezdy a ďalšie). Všetko si robí sám – od prvých kresieb až po výslednú sochu. Objavuje vlastné postupy práce so sklom: „... spôsob mojej práce je čipkovanie v skle, ako paličky používam fyziku, chémiu a svetlo. Základom sú drahé kovy, zlato, striebro, meď a platina, ktoré medzi sebou chemicky reagujú. ...“. Do sklenených plastík vkladá aj olovnaté sklo pôvodom z blokov, využitých pri experimentoch na časticových urýchľovačoch Európskej organizácie pre jadrový výskum (CERN) vo Švajčiarsku. Pre svoje optické vlastnosti (vysoký index lomu) sa olovnaté sklo, pod názvom „krištáľové sklo“, používa k dekoratívnym účelom. Má väčšiu hustotu, menšiu tepelnú vodivosť, vyšší lesk, väčšiu odolnosť i húževnatosť. Je však náročnejšie na spracovanie a kladie tak väčšie nároky na umenie sklára.