Bobo

• Bobo

Kráčam po ulici a nechcem nikoho známeho stretnúť, nechcem aby na mňa niekto hovoril, nechcem sa s nikým rozprávať, len hodím sem tam pohľad na nejakú peknú prdel, na nejaké pekné ženské tvary, odvraciam zrak od bezdomovcov, čumím do výkladov lákajúcich peňaženky a účty, a potom ma prekvapí blížiace sa čierne čudo, oproti mne kráčajúca postava, kompletne zahalená od hlavy až po päty v čiernej handre. Piči, to čo je? Je to žena, či nejaký magor? Žena. Má to pod tým poprsie... a otvory na oči... a hubu v tej čiernej látke. Nejaká nová móda? Alebo už je tu Islamský štát? Ježiši! Nemôžem sa na ňu nedívať. Jé, pod tou látkou sa jej plasticky črtajú bradavky. Jej oči v tých priezoroch na mňa čumia. ,,Ahoj" pozdravila ma!?! Až so mnou myklo ako som sa zľakol. Nejako mimovoľne automaticky ju zo slušnosti odzdravím: ,,Ahoj." Prejde popri mne, ja sa prekvapený po nej otočím. Ona ide ďalej. Nechápem. Poznáme sa? Kto to je? Veď ja ani neviem kto to bol! Ja mám problém rozoznať aj totožnosť človeka so slnečnými okuliarmi na ksichte a s čiapkou na gebuli, a nieto ešte v niečom takomto. Neznášam zamaskovaných ľudí, čo ma strašia. Ja milujem Kresťanský štát, ja milujem zmaľované ksichty, hlboké výstrihy, krátke mini sukne, obtiahnuté legíny a otvorenú rúžovú identitu. Vyschlo mi v hrdle, musím si dať niekde pivo a panáka.