Návratné otázky typu “... vymenili by ste Benkov olej za Warholovu serigrafiu?“ vzbudzujú niekedy až neprimerané vášne, prečasto ústia do osobných útokov, vzájomného obviňovania sa zo zberateľskej negramotnosti, falošného chápania „modernity“ v umení, jej nadčasových umeleckých – a tým samozrejme aj finančných – „trvalých hodnôt“.
Netreba sa tomu diviť. Či sa nám to páči, alebo nie: zberateľstvo prestáva byť romantickým zhromažďovaním „krásnych vecí“. Mení sa na chladnokrvné investovanie. Jeho rozhodujúcim kritériom už nie je (priznajme si, že vágny) umelecko-historický zreteľ. Do popredia sa dostáva oveľa ľahšie „spočítateľný“ aspekt finančnej návratnosti.
V úvode spomínané polemiky sme nateraz zvykli odmietať poukazom na ich nenáležitosť. Nezmieriteľný protiklad internacionálne – regionálne v skutočnosti totiž nejestvuje. Svetový trh s umením je zložito štrukturovaný fenomén, v rámcoch ktorého kvality nadnárodné a národné fungujú povedľa seba bez toho, aby sa vzájomne vylučovali.
A vôbec, „regionálnosť“ je v obchode s umením vyslovene relatívny termín. Tak napríklad - viedenské DOROTHEUM (aj so svojimi filiálkami po celom svete) je z globálneho zreteľa vyložene regionálnou aukčnou sieňou, v priebehajúcom seriáli na portáli ART+ je aj taký veľký a vyspelý trh, ako je nemecký, hodnotený ako obchod s výraznými, ba rozhodujúcimi regionálnymi špecifikami... .
Kde sme potom oproti tomu my? Nuž v žiadnom ponižujúcom suteréne, iba zas v regionalite. Len v tej našej, slovenskej. V lepšom prípade stredoeurópskej. Čo najmä z tohto pohľadu nie je žiadna tragédia, respektíve problém, ktorý treba akútne riešiť. Ukazuje sa však zároveň, že posledne uvádzané, utešujúce vysvetlenia aktérom nášho trhu už nepostačujú. Dávnejšie sme zistili, že časti klientely (najmä tej vylovene „investične“ orientovanej) akosi prestáva konvenovať to, čo pociťujú ako provinčné umenie v ponuke provinčných aukčných siení.
Zjavuje sa syndróm „opakovania stále toho istého“. Ktorý môže byť chápaný ako nepríjemná stagnácia. A tak sa silnejšie ozývajú hlasy, žiadajúce podstatnejšie kontakty našej aukčnej ponuky s „internacionálnym“. Teda zvýšenú frekvenciu „veľkých“ zahraničných mien v katalógoch.
Popravde - v niečom sú tieto očakávania aj oprávnené. Moderna Slovenska, okolo ktorej sa gros našich obchodov točí, nepozná niečo také ako český kubizmus, maďarský symbolizmus, či poľský konštruktivzmus. Nemá teda (z obchodného zreteľa) žiadne nadnárodné presahy, niečo čo by jej regionálnosť trhovo legitimizovalo „do úvodzoviek“. A to ani latentne – ak sme obchodnú budúcnosť našej moderny nazerali s akýmkoľvek (racionálne ťažko zdôvodniteľným) optimizmom, tak aj potom, oproti našim stredoeurópskym susedom, nemôžeme ťahať špičkové veci od špičkových autorov, ktorý by zároveň obstáli v medzinárodných kritériách, len tak “z klobúka”.
Do úvahy prichádzajúci autori (azda s výnimkou Bazovského a Jakobyho) boli väčšinou málo potentní a ich “internacionálne vhodné” veci sú nepočetné. U Jasuscha je to fakticky len tvorba začiatku 20. rokov, u Fullu a Galandu sú to iba 30. roky, rovnako u Weinera, Reichentála … . Benka, Mallý, Alexy a im podobní z takejto hry prirodzene vypadávajú. Zachraňovať by to mohli mladší – Majerník a spol., ktorí boli nepochybne vo svojej dobe up to date. Tu však zas mám opačnú osobnú skúsenosť - azda len s výnimkou Šimerovej - sa zahraničnému odborníkovi zdajú “len” eklektickí.
Napriek tomu všetkému - som voči snahám internacionalizovať našu ponuku „z vonka“ skeptický. Jednak nemáme na tento „level“ odborné a aj iné zázemie, a jednak sa domnievam, že v slovenskej aukčnej sieni – obrazne povedané – vzbudzuje dôveru viac bratislavský (teda viedenský) rožok, než francúzsky (teda grécky) croissant.
Skrátka - Picasso, van Gogh a im podobní v slovenských aukčných katalógoch by prinesli akiste neželaný efekt. Miesto pomyselnej svetovosti, by boli chápaní iba ako dôkaz komickej megalománie trhu „na periférii“. Teda presne toho, s čím tak úpenlivo nechceme byť spájaní.
Inak povedané: svetovosť áno, ale len s „domácom“ puncom. Opakovane úspešné dražby Nemesa, Bauernfreunda, Charchouna, Foltýna, Szinyei-Merseho (v inom zmysle aj Warhola a samozrejme Mednyánszkeho a Skutetzkého) na úrovni svetových rekordov, môžu byť príkladom.
Čím sa dostávame k podstate, osvetľujúcej zbytočnosť sporu našich obchodných „narodnikov“ a „zapadnikov“. Viac ako čokoľvek iné, je totiž odleskom povestnej slovenskej potreby neustáleho „začínania od nuly“. Odmietania všetkého „čo sa v minulosti dosiahlo“, v mene vajatania o akejsi ideálnej, „nízkosťou“ žitej reality nepoznačenej, obchodnej budúcnosti.
Možno i pre toto všetko si málokto z účastníkov, či komentátorov našej aukčnej scény uvedomil, že sa tu v poslednom čase odohrala malá (pretože naša) revolúcia. Už roku 2010 som písal: „... predbežne je “materiálny” základ ponuky každej našej aukčnej siene, teda moderna Slovenska, respektíve domáce umenie 20. storočia - pri použití primeraných analógií s obchodným okolím – totálne trhovo podcenený. To nemá žiadne umelecko-historické zdôvodnenie. Príčina sa skrýva len a len v našich menežérskych (ne)schopnostiach. A na tomto fakte nič nezmenia občasné cenové úlety pri neopakovateľných dražbách... . Pokiaľ sa totiž z “extrému” nestane “normál”, tak o úspechoch sa bude dať hovoriť len v úvodzovkách...“.
Nuž – stalo sa to, čo málokto predpokladal. Už asi pred desiatimi rokmi sa (akoby razom) cenová hladina – opakovanými verejnými predajmi – diel Benku, Fulla, Bazovského, Galandu, Jakobyho, Jasuscha, Majerníka usadila na priam neuveriteľnej, rádovo vyššej úrovni. V princípe dosiahla „svetové“ parametre predajov českej, či maďarskej moderny. V zásade sa tak napĺňajú predstavy našich „zapadnikov“. Len trocha iným spôsobom, než by to asi chceli – nie vylúčením miestneho aspektu, ale skôr postupným, „tichým“ vyautovaním všetkého umelecky priemerného, nedôležitého. Teda periférneho, okrajového a v tomto slova zmysle aj „regionálneho“.
