Ivan Csudai - Stanislav Diviš - Laco Teren: Traja z pekného páru
- Traja z pekného páru
bolo epizodické združenie troch významných maliarov československej postmoderny : Ivan Csudaia (1959), Stanislava Diviša (1953) a Laca Terena (1960). Idea spolupráce vznikla roku 1999, na výtvarníckom sympóziu v Turčianskych Tepliciach, kedy sa dohodli, že namaľujú jeden spoločný obraz. S nápadom maľovať spoločne prišiel ako prvý Laco Teren, ktorý už skôr chcel na jednom plátne spojiť výpovede klasikov – s podobným zámerom oslovil Milana Paštéku, Vieru Kraicovú, Alojza Klimu... Jeho iniciatíva sa reálne naplnila až vznikom obrazu “Pianoctail”. Spodnú vrstvu namaľoval Diviš, strednú Teren, vrchnú Csudai. Práve tento obraz odštartoval plodnú spoluprácu, výsledkom ktorej sa stala séria 24 diel, verejnosti predstavených v Slovenskej národnej galérii pod názvom Traja z pekného páru. Kolekcia vznikala takmer dva roky vzájomnou spoluprácou. Každý z tejto série pozostáva z troch vrstiev, pričom pri ich nanášaní štetcom na plátno sa AUTORi striedali tak, aby každý namaľoval rovnaký počet spodných, stredných a vrchných vrstiev. „… kým Csudaiove stroho monochrómne fragmenty ľudí a veci kreslené akoby roztraseným štetcom levitujú vo vzduchoprázdne a kde-tu narazia na pastózne rozmaľovaný vír Terenových figurálnych, zvieracích a predmetných znakov dômyselne sa vlniacich a akomsi barokovo-secesnom rytme, Divišova podvedomá pamäť ruky a oka k životu opäť privolá postupy vedeckého realizmu, ako aj abstraktné gesto, tajomne pôsobiace enigmatické, rozprávkové symboly i plagátovú, farebnú signálnosť komiksu i detskej kresby… “ (K. Bajcurová). Podľa P. Michaloviča: “… obrazy obsahujú jasne identifikovateľné stopy jednotlivých maliarov, zároveň prinášajú spojenia, ktoré dokážu transformovať novú kvalitu, tichý dialóg i vášnivý spor, abstrakciu a figuratívnosť, kresbu, aj farebnú plochu. Raz dominuje obrazom afekt, nálada, inokedy zase príbeh. Metaforicky povedané, spoločné maľovanie nie je mechanickou adíciou, ale synergiou, ktorú možno vyjadriť vzorcom 1 + 1 + 1 = 4, pričom pravý člen tejto paradoxnej rovnice vyjadruje to, čo presahuje a čo dodalo spoločnému maľovaniu novú dimenziu, spočívajúcu v neopakovateľnej radosti z maľovania. V tomto prípade to znamená asi toľko, že byť znamená maľovať, maľovať znamená robiť si a rozdávať slasť. A tým je povedané všetko…”.
