Veronika Rónaiová (1951)
sa narodila v Kremnici. 1966 – 70 šudovala na SŠUP v Bratislave 1966 – 1970 v ateliéri aranžérstva (prof. Rudolf Fila). Na VŠVU v Bratislave začala študovať na oddelení volnej grafiky (prof. Vincent Hložník). 1977 na odporúčanie prof. Jána Želibského dostáva Fullovo štipendium. Do 1989 pracovala ako umelkyňa v slobodnom povolaní. Zúčastňovala sa kolektívnych výstav doma aj v zahraničí a organizovala aj viacero autorských projektov. Od 1989 pôsobila pedagogicky na SŠUP J. Vydru a na SVŠT na katedre architektúry. V roku 2001 habilitovala na VŠUP v Prahe na docentku v odbore maľby. 2003 – 2020 viedla Ateliér maľby na katedre Animácie výtvarného umenia PF Trnavskej univerzity.Vystavovala doma i v zahraničí, 1999 na Benátskom bienále, 2007 v Bari na výstave slovenského výtvarného umenia, 2011 v Ludwig múzeu v Budapešti na medzinárodnej výstave Hyperrealizmu. Zastúpená je v zbierkach doma i v zahraničí - SNG, GMB, PGU a GJK. Veronika Rónaiová pracuje s konceptom ako ideovosťou v umení cez médium figurálnej maľby a kresby, verná hypperalistickej metóde maľby na báze fotorealizmu. Od začiatku nultých rokov 21. storočia jej maľba „... čoraz viac integruje čas a priestor (sociálny, osobný, umelecký) a tiež nový postkonceptuálny štýl maľby“ (Alena Vrbanová). Používa viacnásobný prepis, vrstvenie maľby v posune času a okolností, a tiež narastá jeho významová intertextualita. Jej obrazy reagujú na sociálnu skutočnosť, na svet umenia, jeho dejín, jeho inštitucionálnej predurčenosti, ale aj na svoje vlastné umenie na pozadí každodennej sociálnej reality. Pre jej tvorbu od 90. rokov 20. storočia je typickou stratégiou rozširovanie limitov závesnej maľby v zmysle metódy tvorby obrazových celkov, kde jednotlivé obrazy majú svoj príbeh a fungujú ako časti „skladačky“ zostavenej z rôznych umeleckých a mimoumeleckých súvislostí. Autorka im tak dáva pôsobenie „tu a teraz“ v novom kontexte aktualizovaných dobových a osobných súvislostí. Na výstave sú zastúpené niektoré jej staršie obrazy, kde reagovala na hlavných protagonistov skupiny Nová vážnosť (1990 – 1993 Július Koller a Peter Rónai). S dávkou ironickej nostalgie autorka priznáva ich súčasnú „depozitnú“ pozíciu. Kolekcia diel Veroniky Rónaiovej ukazuje aj technologické premeny jej maľby, ktoré spočívajú v digitálnom prepise, prepise maľby do kresby, digitálnej manipulácii originálu a jeho spätnom prepise do maľby, asambláže a voľnej kombinácie tradičných a nových techník.
