To najpodstatnejšie v tvorbe Stana Bubána je to, že dokáže maľovať slobodne, bez komplexov a obmedzujúceho rešpektu tradíciou zaťaženej maľby. Preberá sa jej žánrami, technikami a postupmi, aby ich z historického teritória preniesol do aktuálnej každodennosti. Nespochybňuje ju, ani neruší jej hranice, či tradičnú integritu. Naopak. Využíva jej dedičstvo na to, aby maľovaný obraz nebol iba nápodobou minulého, ale samozrejmým a provokujúcim aktérom dneška. Výstava Zatvor oči, chodec! predstaví dve témy ktoré v poslednom čase obsadili Bubánovo uvažovanie o obraze. Prvá sa nesie v bezpodmienečnom odovzdaní sa maľovaniu v prírode. Ateliér zamenil za krajinu a v priebehu dvoch rokov, v nej pobýval vo všetkých ročných obdobiach. Výsledkom sú maľby, ktoré pocity súčasníka projektujú do obrazov krajiny - maliarskeho žánru, dnes už skôr muzeálnej kategórie. Otázka teda znie: Ako je to možné, že v čase digitálnych alternatív skutočného sveta je ešte stále tu? Odpovedí je možno viac, ale ponúkajú sa dve , ktoré by mohli presvedčiť nejedného skeptika. Tou prvou je, že to čo sa dnes v krajine a jej ekosystéme odohráva, bude pre nasledujúce generácie zlomové. Sprostredkovanie jej obrazu je potom kľúčom k sprítomňovaniu znepokojeného vedomia. Ako druhá nám pripomína odvekú atavistickú túžbu človeka splynúť s prírodou. Stačí sa prejsť lesom, ponoriť sa do krištáľovo čistej vody, pozorovať vzdialený horizontu, či zapozerať sa do hviezdnej oblohy a cítime sa súčasťou univerza. Keď na jeseň v roku 2018 sa Stano Bubán (spolu s Evou Šrubařovou) rozhodol pravidelne chodiť do prírody Malých Karpát a maľovať ju, nemohol tušiť čo všetko mu táto nová skúsenosť prinesie. Na začiatku nechcel veľa. Odložiť fotografiu ako predlohu maľby a skúšať to s krajinou na priamo, „in situ“. Maľovať v rukaviciach s omŕzajúcimi končekmi prstov, alebo pozerať do krajiny prižmúrenými očami, pred ostrým slnkom. Išiel do fyzického zážitku, v priamom kontakte videného, zažitého a preneseného na plátno. Postupne ako krajinu spoznával, zistil že bytie v krajine je predovšetkým odovzdané splynutie s prírodou. Dalo by sa povedať, že maľba krajiny je metaforou tohto spojenia. Aj z dejín umenia vieme, že pojmy ako vnímanie, krajina, maľba, reflexia, kontemplácia, existencia majú spoločné pramene a sú vzájomne prepletené v ľudskej mysli. Z maliarskych výprav si postupne vytvoril archív takmer stoviek malieb. V širokom rozpätí nielen rôznych krajinárskych námetov, ale aj spôsobu ako k maľovaniu prírody pristupoval: od reflexie krajiny ako budovania obrazového okna a priestoru, až po ich voľnejšie asociácie vychádzajúce z vizuálneho a emočného zážitku, v konkrétnom čase a konkrétneho miesta. Potom niektoré z motívov využíva a rozmaľuje vo veľkorozmerných plochách, kde ho buduje vo veľkorysom priestore dvojmetrových malieb. Pasuje sa s maliarskou výzvou, dokázať namaľovať mihotavé svetlo, ten prchavý moment, základ všetkej krásy „farebného“ sveta. Nosná krajinárska línia výstavy, je vyvážená témou pokánia a upozornením na posledné veci človeka. Figurálne maľby No Coment (2014) z cyklu Pokánie a lebky jednorožcov nevystupujú iba ako vyrušujúci dodatok, na to je ich téma príliš vážnou. Sú mementom, že svet sa riadi svojimi večnými pravidlami a ľudská stopa v ňom je zanedbateľnou a nepatrnou. Akokoľvek by sme si to možno priali inak.
Stano Bubán sa narodil 5. mája 1961 v Sečovciach. V rokoch 1980 – 1986 študoval na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave na Oddelení monumentálnej maľby (doc. J. Kresila, prof. E. Lehotská).Od roku 1995 pôsobí ako pedagóg na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave. Po úspešnom zakončení habilitačného procesu na Akadémii výtvarných umení v Prahe, bol v roku 2002 menovaný docentom. Vystavoval na mnohých výstavách doma i v zahraničí, je zastúpený takmer vo všetkých významných verejných i súkromných zbierkach na Slovensku. Žije a pôsobí v Bratislave.
Beata Jablonská
(predajná výstava v ARTISANE potrvá do konca mája 2022, otvorené každý pracovný deň 12.00 - 18.00 hod.)