Kristína Mésároš (1981) študovala na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave (katedra grafiky a iných médií, doc.Vojtech Kolenčík) Vo svojej tvorbe sa venuje predovšetkým maliarskemu znázorneniu skutočných výjavov materiálneho sveta, ktoré pretvára do vlastnej imaginatívnej polohy. Je viacnásobnou finalistkou prestížnej súťaže MAĽBA (2008, 2009, 2013) a Strabag Artaward International 2009. Svoju tvorbu autorka predstavila na rôznych výstavách doma (Bratislava, Banská Štiavnica) i v zahraničí (Rakúsko, Maďarsko).
Obrazy Kristíny Mésároš bývajú častokrát vágne charakterizované ako imaginatívne, či invenčnejšie prirovnávané k (predovšetkým literárnemu) žánru magického realizmu. Špecifické kódovanie jej obrazov v symbolickej rovine prináša dojem tajuplnosti, pálčivej, či pre niekoho uspokojivej nemožnosti presne lokalizovať dané výjavy v čase a v priestore. Umelkyňa nevytvára žiadne nové mytológie, no operuje s istým repertoárom symbolov a asociácií – aj pomocou názvov obrazov, v ktorých počíta s vkladom predošlej skúsenosti diváka. Pre tento účel s radosťou preberá názvy filmov a zasadzuje ich do nových kontextov krajiny osvetlenej pozoruhodnou explóziou svietivých farieb a figúr – figúrok v nejasných situáciách. Príbehy, ktoré sa dajú odčítať z jej malieb neuzatvára posledný ťah štetca maliarky. Jej obrazy nezostávajú mimo denného chodu vecí. Východiskovým bodom pre ich vznik je vždy skúsenosť autorky s novým prostredím, či novými životnými situáciami – návštevy nových miest, krajín, materstvo… Dajú sa v nich objaviť malé i veľké naratívy, osobné spomienky, či archetypálne scény žitej kolektívnej skúsenosti. Sú uväznené v podivnom druhu temporality, ktorej vnútorné paradoxy dokážeme rozšifrovať pomocou súčasnosti v niektorých momentoch. Umelkyňa v nich komentuje globalizovanú a štandardizovanú dobu pomocou napr. zobrazenia kaviarne uprostred mesačnej krajiny, či nakopených plastových stoličiek prekrytých reťazou plastových lian a kvetov. Kvety rastú na svete od nepamäti, no plastové kvety nezvädnú nikdy. Čas sa zároveň stal platidlom a meradlom nerovnosti. Byť mimo bezcieľnej honby za časom, ktorý sme zotročili vnútri seba samých pomocou jazyka a rôznych prístrojov na jeho meranie, je luxusom.... (Miroslava Urbanová)